...z denníka matky

Najskôr nikam nechceli ísť … ako vždy … počítač a mobil sú veľké lákadlá. Myseľ opantaná a unavená školským (ne)poriadkom... 

... tvorivosť a radosť ani v polovici dňa neprebudené, zmysly pripravené naskočiť do režimu – mobil, počítač, sladkosti, slanosti…

Nechcela som si ich kupovať, ani balamutiť (pozitívna manipulácia zavrhnutá). Bola som teda tvrdá, nekompromisná, dokonca som aj zakričala. Len prebiť tú otupenosť … Pomohlo.

Cesta do slnkom prežiarenej záhrady začala podozrivo nepríjemne hádkou starých rodičov v aute, akoby sa všetka naša negativita zhmotnila do obrazu pred nami. My traja vzadu – deti na mňa skúmavo pozerali, áno, aj vyčítavo, nechápavo, či som mala naozaj toto na mysli, či naozaj toto dnes potrebujeme zažívať. Využívam chvíľku neprítomnosti hádajúcich sa a len priznávam: „No...asi to potrebujeme vidieť. Aké to je, keď zabudneme na vzájomnú dôveru a úctu a upadneme do svojich predstáv a dôležitosti. Len sa učme...“ Deti zjavne uspokojené tým, že nikoho neobhajujem a nepresviedčam, sa dohadujú, že babku a deda natočia a potom im to pustia, aby sa videli (s tým nápadom som inak prišla ja sama, deti sú v tom úplne nevinne). „A možno ich práve my máme zachrániť, aby sa dnes nepozabíjali. Možno nás potrebujú, preto sme tu s nimi...“ odkiaľ ku mne chodia takéto spásonosné myšlienky? Deti mi už hovoria o tom, ako budú so mnou zbierať čerešne, jahody, niekde vnútri hlboko sa hádam vynára onen pocit svedomia, formujúci sa do zidealizovaných predstáv :))

Dorazili sme. Pozorujem, ako sa za bránou začínajú diať malé zázraky. Hádky tíchnu, fyzické vzdialenosti medzi nami sa predlžujú. Každý sa chopil toho „svojho“ poslania.

A niekoľko hodín už len počúvam detský krik, smiech, čľapkajúcu vodu, odrážajúcu sa loptu. Ani mi nenapadne vyrušovať tento liečivý proces požiadavkami na sľúbenú pomoc a ticho s mantrou v mysli a láskou v srdci si plyniem prácou.

Čas odchodu sa predlžuje… deti trasúce sa od zimy stále nevyliezajú z vody, babka cíti potrebu ukončiť, čo si predsavzala. Napokon sa stretáme pri stole a berieme do ruky hudobné nástroje. Opäť radosť, dedo sa chytá gitary, syn trúbky...to tu už dávno nebolo...a ktovie, či ešte bude…

Cesta späť sa nedá porovnať s prvou. Zastavujeme sa na cintoríne a je nám tak trochu veselo smiešne, strácam prehľad, kto je tu dieťa a kto dospelý...babka ešte drží (verím, že raz aj na ňu príde a zhodí všetky predskudky spontánnosti)… Niečo sa v nej však predsa pohlo: „Deti, vy ste sem priniesli toľko radosti, že ste všetku tú negativitu premenili na pozitivitu.“ „No jasné :)))“ smejeme sa a významne láskavo na seba všetci traja vzadu pozeráme…

Chvíľku ticha prerušuje môj najmladší syn: „Mami, chcel by som byť najmúdrejším človekom na svete.“ Všetci sme v pozore. Pýtam sa: „A kedy by si bol najmúdrejší?“ „Keby som poznal pravidlá života.“ Tak teraz sme už v pozore dvojnásobnom. Spredu sa ozýva: „Treba byť dobrým človekom.“ „Čo nechceš, aby robili tebe, nerob ty druhým.“ „Človek musí žiť v láske ku svojej rodine a tiež zodpovedne si plniť úlohy.“ … starí rodičia sa predbiehajú v životných múdrostiach, citáty im chrlia z úst, mohla som ich ešte nechať, ale vedela som, že to, čo sa práve otvorilo môjmu synovi, je veľmi krehké a rýchlo sa zasa zatvorí, ak to udupeme svojimi rozumovými „múdrosťami“. „Počkajte, ešte sme nepočuli, ako to myslel.“ zastavujem ich a dávam slovo najmladšiemu. „No tak, že by som zistil, čo sa stane, keď človek zomrie.“ Usmievam sa :) „Veď to si už dávno zistil. Ešte keď si mal šesť rokov si mi to povedal.“ a pripomínam synovi udalosť spred štyroch rokov:

Umývam riady a môj syn za mnou prehovorí zo stoličky: „Mami, čo je medzi tým, keď človek zomrie a zasa sa narodí?“ (deti už vôbec neriešia otázku inkarnácie, je to pre nich úplne samozrejmá vec).

Otáčam sa, v spenených rukách tanier a na sekundu sa chcem zamyslieť...vzdávam to: „Ja neviem, ty mi povedz.“ Dieťa sa vystiera, oči sa dokorán otvárajú a pohľad smeruje do nekonečna: „Láska...“! Prebieha mnou tisíc mravcov, vlasy mi stoja dupkom na celom tele.

„Láska“, spomína si môj syn v aute na náš rozhovor. „Tak, už si najmúdrejší...“ smejeme sa.

Starí rodičia už len mlčia, príchod do mesta prináša opäť menšie nezhody, nevadí...tak to je a bude… Hlavne, že sa máme radi :)

Umelecké dielo od Gioia Albano Let's fly albanogioia.com