Steluška – hviezda z neba

žiadne komentáre

... narodila sa v malom domčeku pri svetle sviečok a za spevu mantier, v prítomnosti milovaného muža Bartečka, našej duly a psíka Berušky.

Uplynulo obdobie šieštich týždnov, ktoré boli pre mňa najkrajšie a zároveň najťažšie, najveselšie, najsmutnejšie a najuplakanejšie. Obdobie najväčšej vďaky, lásky, modlitieb, bezradnosti, bolesti. Obdobie najväčšej energie a unávy zároveň. Až som sa spojila so svojou ženskou silou, zmenila sa v ženu matku, naladila na Stelušku, pochopila ju a bezpodmienečne sa do nej zamilovala. Toto je náš príbeh.

1.12. prišla na túto zem krásna hviezda Stela. Ale ideme pekne postupne.

Celé tehotenstvo bolo pre mňa nádherné, pokojné a zároveň aktívne. Už tvoje rozhodnutie, dieťaťko, prísť ku nám, veľa zmenilo. Moja nutkavá potreba zmeny v živote, akési zamotanie sa v životných klbkách zrazu zmenila správa, že čakám bábätko. Svoje prvé bábätko. “Veď ja budem mama!”

Obrovská radosť a vďačnosť, že si nás dvoch s Bartečkom vybrala dušiška. Bartek – môj muž, dostal na svoje narodeniny 21.4. obcikaný papierik, na ktorom boli 2 pásiky. Ako veľmi sme sa tešili a plakali spolu, že budeme rodičia. Spolu s Bartečkom sme ťa privítali v brušku, poďakovali sa a pomodlili. Veľa sme toho v tehotenstve spolu zažili a musím povedať, že si si to Steluška úžasne načasovala. Vždy som si myslela, že budem mať letné dieťa a teraz prišiel termín 8.12. (celý čas som však mala pocit, že prídeš skôr). Prešli sme spolu všetky ročné obdobia – jar s tebou bola pracovná stihli sme posadiť zeleninku do záhrady. Leto s tebou bolo divoké Mali sme 2 svadby – jednu lúčnu s priateľmi a druhú lúčnu s rodinami, zbierali sme bylinky, stretávali sme sa s priateľmi, boli sme na festivaloch, koncertoch. Jeseň bola úrodná – zbierali sme jabĺčka, slivky, zeleninu v záhrade.

Celý čas sme sa s tebou rozprávali, hladkali ťa cez bruško, spievali ti. Všetko sme zažívali spolu. Prichádzala si ku mne aj v snoch. Mala som nádherné sny o pôrodoch, bola si však chlapček Mená pre teba mi však chodili skôr dievčenské. Bližil sa tvoj príchod a nám do cesty padol malý domček na Zaježovej. My s tvojim ocinkom sme boli nastavení, že chceme rodiť doma. Čakali sme iba na tvoje rozhodnutie, či sa chceš narodiť doma alebo v nemocnici. Rozhodla si sa pre náš domček. Možno aj preto, že celé tehotenstvo sme ťa chránili ako vzácny ruženín pred všetkými “povinnými” lekárskymi vyšetreniami. Ďakujem, že si mi dávala silu odmietať gynekologické vyšetrenia. Ďakujem aj za tvoje načasovanie pôrodu. V 37. týždni sme sa rozhodli presťahovať do nového domčeka. Ešte 30. novembra sme s Bartečkom vybalovali, zariaďovali domček, vykladali škatule, upratali komoru. Večer akoby zázrakom sa nám podarilo všetko dovybalovať. Barteček ešte dorobil posledné poličky a regále. Všetko malo zázračne svoje miesto a išli sme unavení a štastní spať.

Ráno 1.12., keď som sa zobudila o 5:30 a išla som na záchod, hneď pri postavení z postele mi po nohe stiekol teplý prúdik plodovej vody. „Takže si počkala Steluška, kým s ocinkom zariadime celý domček. Zariaďovali a pripravovali sme ho pre teba s láskou a ty si sa rozhodla narodiť v teple domova.” S každým cikaním odtiekol vždy malý kúsok zázračnej plodovej vody. Potom aj hlienová zátka.

“TAK NAOZAJ PRÍDEŠ DNES. UŽ JE TO TU!” Do 12 sme ešte varili, pomaly chystali miesto na pôrod – matrac, plachty, osušky, hriali vodu na peci. O 12 mi začali slabé kontrakcie, preto sme sa rozhodli zavolať našej dule. Po telefonáte s ňou sa kontrakcie zintenzívnili. Dula prišla o 14 a to som už bola na “pôrodnom” matraci na štyroch a Bartek mi masíroval kríže. Prišla s mantrou OM NAMO NARAYANAYA. Mantra znela celým pôrodom, celým tvojím putovaním pôrodnými cestami až k nám do náručia. Často som striedala polohy. Keď sa kontrakcie zosilneli, zosilnel aj spev mantry a mňa to stiahlo dolu do čupiacej polohy. Keď kontrakcie zoslabli, zjemnil sa aj spev a ja som bola buď opretá o posteľ tvárou alebo stála a pohojdávala som sa. S pomocou a krásnym a jemným vedením duly som sa začala čoraz viac otvárať spolu s vydávaním hlásky ÁÁÁ a nechávala som sa unášať mantrou Om Namo Narayanaya a príjemným masírovaním môjho muža. Vďaka aj tebe drahá Gaia. Silná vizualizácia a prepájanie s tebou pohlcovalo bolesť, ktorá udierala do krížov. Vďaka aj vám anjeli a všetky bytosti prítomné, pomáhajúce a podporujúce. Vďaka ti Bože za silu, za pomoc, za ochranu.

Vďaka ti Steluška za tvoje odhodlanie a za cestu, ktorou si prešla až k nám. Ach, aký to bol úžasný pocit, keď som si rukou siahla dole. Kdesi ešte v diaľke, ale predsa tak blízko som v sebe prvýkrát pocítila tvoju hlavičku a dotkla sa ťa. Ten pocit sa nedá opísať. To sa dá len jednoducho zažiť. „Už sa blížiš, si čoraz bližšie a bližšie.” Stále si siaham dole, aby som cítila tvoju hlavičku. Potom zas odchádzaš trošku vyššie. Koľká sila je v tom dotyku. Zrazu sa ťa môžem dotýkať. Ďakujem Bože za tie pocity. Bolesť sa stupňuje, mantra stále znie, raz veľmi intenzívne, potom trošku utícha. Neviem, či mám otvorené oči, neviem, aký je čas, neviem, či kričím, či som ticho. Vnímam dieťa posúvajúce sa dole. Vnímam bolesť udierajúcu do krížov. Vnímam masírovanie Bartečkových milujúcich rúk. „S akou láskou si ma Barteček masíroval a odoberal bolesť z môjho tela. Milujem ťa, láska.”

Počas silných kontrakcií k nám prichádza aj Beruška, oblizne mi nohu a ľahne si k nám. Aj Beruška nás podporuje. „Dieťatko naše, cítim, že o chvíľu sa vidíme. Prosím, poď." Únavu striedajú návaly energie. Om Namo Narayanaya znie v celom mojom tele, prechádza každou mojou bunkou. Dula vraví, že sme blízko, že hlavička je už dole. Podporuje ma, drží za nohu, do ktorej som dostala kŕč. „Katuška, poď, dýchaj, dýchaj!” Bolesť už ani necítim. Jednou rukou a pravou polovicou tela sa opieram o posteľ. Pravá noha skrčená, druhá vystretá a opretá o dulu. Cez zavreté oči vnímam jemné svetlo sviečok. Poprosím dieťaťko, aby mi pomohlo. Nadýchnem sa z najhlbšej hĺbky seba, svojho ženstva, svojej sily a zrazu ťa cítim, ako vychádzaš. S akou ľahkosťou si vykĺzla na tento svet. S akou silou sa ozývaš, dieťaťko. Všetci a všetko zrazu vedia, že si tu. Prvýkrát ťa počujem. Aká obrovská sila okamihu. Tvoj krik ma zrazu stiahol nazad do domčeka, do prítomnosti. Dula mi ťa podáva do náručia. Malý človiečik, nádherná bytôstka, malý ruženín.

Naše dieťa, ktoré presne 39 týždňov vnímalo svet z bruška, spoznávala môj a Bartečkov hlas, náš spev, naše modlitby, zažívalo s nami jar, leto, jeseň. Cez zimu vyšlo z tepla bruška k nám. Zisťujeme, že si dievčatko, a si ako prvá malá snehová vločka celá biela od máziku. Voniaš nádherne ako nejaké tropické ovocie.

Zvládli sme to. Sme spolu, už sme traja, sme rodinka. Hlavou mi znie pieseň od Janka Svetlana Majerčíka: „Nech ti svetlo prúdi žilou, nech sa staneš svetlom pre iných. Vesmír, ten je plný divov, ty si Steluška jedným z nich.”



Svieť hviezdička. Prišla si rozžiariť náš život a možno aj tento svet.

Ďakujeme Bože za tento dar, ďakujeme, že si k nám poslal hviezdičku Stelušku.

Ďakujem svojej mamine, že ma porodila.

Ďakujem všetkým ženám, za ich poslanie prinášať život na túto zem.

Ďakujem, že som žena, že som objavila svoju silu a stala sa ženou matkou.

OM NAMO NARAYANAYA

Napísať komentár

Napíšte do políčka posledné písmeno slova ksxy