Lukáško - Boží Dar

Jeho príchod na tento svet bol jemný a nežný. Nesprevádzal ho žiadny plač, len nekonečná láska, pokora a úcta k novému životu.

Je 5:30 ráno, vychádza slnko. Ležím v posteli a v pravidelných intervaloch cítim bolesť v krížoch, ktorá po chvíľke ustáva a potom sa znova vracia. Nejaký čas pozorujem svoje pocity a v kútiku duše dúfam, že už prichádza „ten deň“. Vlastne už nedúfam, je mi to jasné, dnes budem držať svoje bábätko v náručí!

Večer som si spravila ricínový koktejl podľa nemeckej pôrodnej asistentky I. Stadelmann a dôverne sa porozprávala so svojim mužom. Boli sme hore do druhej rána a prebrali sme spolu všetko, čo ma ešte v hĺbke duše ťažilo. Líhala som si spať s pokojnou mysľou, znova precítenou láskou k svojmu mužovi a miernou bolesťou v krížoch, ktorej som ešte v tej chvíli nepripisovala žiadny význam.

Vlnky blížiaceho sa pôrodu neustávajú, vstávam z postele a vychutnávam si pohľad na vychádzajúce slnko. Na tvári mám úsmev a v duši radosť. Dočkali sme sa!

Odchádzam zo spálne, muža a staršiu dcérku nechávam spať. V dokonalom tichu si pomaly chystám miesto, kde budem rodiť. Vešiam si na terasu a do izby šatky, rozprestieram plachty. Stíham pripraviť raňajky a suroviny na zeleninovú polievku, ktorú pre nás uvarí k obedu moja skvelá svokra s dcérkou.

Kontrakcie postupne silnejú, pri chystaní sa zastavujem, opieram sa a predýchavam. Píšem správu svojej dule, nechcem jej ešte volať, aby som ju nezobudila, stále je skoro ráno a viem, že má ešte čas.

Vonku začalo pršať, zastavujem sa, vychádzam na terasu, zhlboka dýcham vlhký vzduch a maximálne si vychutnávam atmosféru pokojného dažďa, ticha a prichádzajúceho života. Smejem sa, tancujem a plačem od radosti. Hovorím so svojím synom, aká som šťastná, ako sa na neho teším, ako to spolu zvládneme. Povzbudzujem ho a každú prichádzajúcu vlnu vnímam ako dar, ktorý mi ho pomôže priviesť na svet.

Rozposielam správy svojim vzácnym priateľkám a cítim príval ich ženskej sily a energie, ktorá ku mne prúdi. Snažím sa dovolať svojej dule, správu stále nečítala a telefón má vypnutý. Vôbec ma to neruší a naďalej si uchovávam svoj pokoj a pocit bezpečia.

Čas už veľmi nesledujem, idem hore do spálne, budím muža, že potrebujem napustiť pôrodný bazén. Vstane z postele a je mierne zaskočený mojou požiadavkou. Už? Áno, už. Za krátku dobu je voda napustená a ide si ľahnúť späť k dcérke, aby nebola sama, keď sa zobudí.

Snažím sa zjesť raňajky, nakoniec ich odkladám a pijem len vodu, na litre, stále mám potrebu piť. Za celý deň som vypila minimálne 8 litrov!

Postupne prichádza aj muž s dcérkou, ticho vystrieda ruch bežného dňa, zvuk kosačky, dcérkine neustále rozprávanie a otázky. Na šatku sa vešiame na striedačku a medzi kontrakciami odpovedám na jej otázky. Dostávam od nej krásne vyznanie: „Maminka, ty sa mi tak páčiš, keď máš kontrakciu!“

Podarilo sa mi spojiť aj s dulou, prichádza autobusom o 14-tej. Po príchode chvíľu pozoruje situáciu, pomodlí sa a ide si pospať.

Prepadá ma hlad, kontrakcie zosilneli, stále sú však medzi nimi dostatočne dlhé rozostupy, počas ktorých stíham zjesť obed a oddychovať.

Mužovi sa naskytla súrna práca v mojom rodnom bydlisku, odchádza z domu s dcérkou aj svokrou. Bez dohody, bez slov, bez hnevu, obaja vieme, že to bude takto pre nás všetkých najlepšie.

Opäť tu zavládne pokoj, miestnosťou sa rozliehajú nádherné mantry, ktoré ešte viac umocňujú a prehlbujú atmosféru pokoja, lásky a dôvery, ktorou je presiaknutý celý dom.

Plne vnímam svoje telo, svojho syna, cítim jeho pohyby, viem, že sa má dobre. Ani na chvíľu ma neprepadajú myšlienky strachu alebo neistoty.

Je asi pol siedmej večer, kontrakcie sa už ťažšie predýchavajú do hĺbky, dula mi masíruje kríže, presne vie, ako to potrebujem, je to neuveriteľná úľava. Rozostupy sú stále dostatočne dlhé na oddych a načerpanie síl. Nedokážem odhadnúť, koľko ešte pôrod potrvá, dula ma však ubezpečuje, že na rozostupoch nezáleží a dôležitá je sila kontrakcií. Má pravdu, pretože ma čoskoro skladajú na kolená a dýchanie už nedokážem kontrolovať, v rukách zvíjam šatku a prichádzajúce vlny prekričím. Stále však vnímam svojho syna, cítim ako sa pomaly zosúva.

Onedlho vchádzam do bazéna, kľaknem si a nechám sa unášať vlnami kontrakcií a spevom duly, kričím, je to obrovská sila! Po chvíľke držím v rukách synovu hebučkú hlávku, tento nádherný pocit budem naveky cítiť na prstoch. Po asi ďalších dvoch kontrakciách mi vkĺzne do rúk celé telíčko. Dvíham ho nad hladinu vody, dula mu odmotáva z krku pupočník a ja si ho kladiem na hruď.

Tak už si tu! Som šťastná, smejem sa od radosti a celou svojou bytosťou si užívam jeho prítomnosť v mojom náručí! Neviem sa na neho vynadívať! Vítame ho! Je nádherný!

Vonku zapadá slnko, je 20:20 a Lukáško sa prvýkrát nadýchol. V jeho očiach vidím Boha! Dulu vnímam len matne niekde v pozadí (vlastne počas celého pôrodu tomu tak bolo), zachytím, ako hovorí, že jeho zrodenie je Božím darom. Ó, áno, Lukáško, Boží dar, cítim to rovnako! Jeho príchod na tento svet bol jemný a nežný. Nesprevádzal ho žiadny plač, len nekonečná láska, pokora a úcta k novému životu. Napriek tomu, že sa narodil v začínajúcom 43. týždni, bol celý od mázku a nemal žiadne známky prenosenia.

Z bazéna voláme mužovi. Ešteže mi to dula navrhla, úplne som na neho zabudla. Oznamujeme mu, že má krásneho a zdravého syna. V jeho hlase počuť radosť a hneď to oznamuje dcérke a mojim rodičom, u ktorých pobudli zvyšok dňa, a odchádzajú za nami domov.

Placenta, ktorá synčeka v brušku dokonale vyživovala celé tehotenstvo sa narodila do pol hodinky a zostala s ním v spojení do druhého dňa. Po pár dňoch sme sa s ňou rozlúčili, poďakovali jej a darovali ju zemi. Zakopali sme ju v strede dvora a zasadili na ňu orech. Oriešok, ktorý spadol z nádherného silného stromu, keď sa narodila naša dcérka, a vyrástol v malý stromček, ktorý sme zasadili po narodení syna. Nádherná symbolika a spojenie. Navyše strom, z ktorého oriešok spadol, má vyše 50 rokov a zasadila ho na dvore svokrina mama, keď sa svokra narodila.

Ani nie po hodinke od pôrodu sa synček prvýkrát sám prisáva na prsník a pije prvé hlty vzácneho mliečka. Som dojatá, vďačná a šťastná! Viem, že je o neho dokonale postarané a dostáva ten najlepší štart do svojho života!

V bazéne som zostala dosť dlho, dula ma umýva a pomaly sa presúvam z vody na pohovku. Cítim sa slabo, moje nohy ma nedokážu udržať. Som zaskočená, že nemám žiadne fyzické sily. S týmto som vôbec nerátala. Rešpektujem to a zostávam aj nasledujúce dni ležať na pohovke so synom na hrudi.

Je asi 22:00, muž prichádza domov a víta sa so synom, kladie si ho na nahú hruď, vymieňajú si prvé pohľady, dotyky. Lukáško je pokojný a uvoľnený.

Zostal s nami hore neuveriteľné 3 hodiny, potom sa znova výdatne nadojčil a prvýkrát zaspal v mojom náručí.

Dula od nás pomaly odchádza a necháva dar pre syna, náramok s mantrou „Om Namo Narayanaya“, ktorý požehnal jej učiteľ a odviazal sa jej z ruky počas pôrodu. Som jej zaň veľmi vďačná.

Dcérka večer už spala a svojho bračeka prvýkrát uvidela ráno. Nežne ho pohladila po vláskoch, pobozkala a privítala slovami: „Ďakujeme Lukáško, že si sa nám narodil!“

S mužom sme sa pozreli na seba, vymenili si úsmevy a každou bunkou sme cítili nekonečnú lásku a silné puto, ktoré nás všetkých spája.

Ďakujeme za Teba Lukáško! Nech je celý tvoj život taký nádherný a láskyplný, ako bol tvoj príchod na tento svet!

Ďakujem dule Deniske, že bola pri Lukáškovom narodení a nijakým spôsobom nenarúšala priebeh pôrodu a stala sa tak jeho nádhernou súčasťou, ktorá nám priniesla podporu, lásku, pochopenie a úctu k novému životu.

Lukáško sa narodil v začínajúcom 43. týždni tehotenstva. Termín bol vyrátaný správne, pretože obaja s mužom vieme, kedy k nám jeho dušička prišla. Tak ako aj pri dcérke. Počas môjho druhého tehotenstva sme sa o tom náhodne rozprávali a bola som užasnutá, že aj on cítil výnimočnosť týchto okamihov a presne sme sa zhodli v oboch prípadoch, kedy k nám dušičky našich detičiek prišli. Hneď som sa do neho znova zamilovala, asi už po stýkrát v živote!

Nebolo ľahké v tomto štádiu tehotenstva ustáť tlak okolia. Denno denne sa ma minimálne 3x niekto spýtal, kedy to už bude, či je už dieťatko na svete a prečo ešte nie som v nemocnici. Na Slovensku je bežné, že pár dní po termíne sa vyvoláva pôrod, hoci v samotnej odbornej literatúre sa uvádza, že o prenášaní sa hovorí až po ukončenom 42.týždni a dovtedy je tehotenstvo fyziologické. Môj chlapček však nemal so sebou kalendár s budíkom a tak som sa ešte viac ponárala do seba a venovala svojim pocitom. Verila som svojmu telu, synovi a prírode. Cítila som sa výborne do poslednej chvíle a celé tehotenstvo som si nádherne užívala. Dovolila som si nepúšťať k sebe strachy a nechať sa viesť svojim telom. Som nesmierne vďačná sebe, svojmu mužovi, že ma ani raz neposielal do pôrodnice a veril v moje rozhodnutia, dule a priateľkám, ktoré ma podržali a podporili v ťažkých chvíľach. Splnil sa mi nádherný sen, priviesť na svet dieťatko v láskyplnom prostredí, bez zastrašovania, manipulovania a zasahovania do tak prirodzeného procesu, akým je pôrod.

Mojím cieľom nebolo prioritne rodiť doma a ani si niečo dokazovať. Svojím príbehom v žiadnom prípade nechcem nikoho na domáci pôrod navádzať, každá to cítime inak a každá si potrebujeme zažiť niečo iné. Nie každá máme na to odvahu, silu, podporu a chuť sa pripravovať na pôrod doma. Počas prvého tehotenstva by som takýto pôrod sama považovala za veľké riziko, nezodpovednosť matky a mala mnoho ďalších predsudkov, ktoré máme spoločnosťou už dobre vštepené a o ktorých dokopy vlastne nič nevieme.

Oba moje pôrody boli vysnívané. Dcérka sa narodila v pôrodnici, viac-menej tak, ako som si priala, lenže pobyt na šestonedelí mi rýchlo zobral vietor z plachiet. A tu ma už nepustil ani rozum ani srdce. Takto to byť predsa nemôže! Miesto, kde sa rodiaca bohyňa plná sily stáva pacientkou, ktorú treba neustále kontrolovať, hovoriť jej, čo má robiť, hrabať sa jej vo všetkých otvoroch s často nemiestnymi komentármi, namiesto toho, aby sa využila jej prirodzená sila, ktorú v sebe každá jedna žena má. Malý zdravý človiečik, ktorý patrí matke, je rýchlo odnesený, pretože ten sa za pacienta považuje už od svojho počatia. Akoby sa každú sekundu chystal umrieť a sono jeho mozgu a ďalších orgánov bolo dôležitejšie ako matkina láska a náruč. Upratané skrinky počas vizity a dieťa zaviazané v perinke, to je niečo, na čom si v pôrodnici potrpia, čo na tom, že sa matka snaží práve nadojčiť svoje hladné dieťa, ide predsa primár, tak sa treba tváriť, akoby tu nikto ani nebol. Reálna podpora dojčenia, podpora prirodzenej a láskyplnej starostlivosti o dieťatko alebo akékoľvek dobre mienené rady týkajúce sa materstva, ktoré nie sú diagnózou, tak toho sa tu človek nedočká. Nejedna matka, a ani ja nie som výnimkou, odchádza odtiaľto s pocitom, že je totálne neschopná a že sa nedokáže postarať o svoje dieťa. Nežije sa s tým ľahko, ani sa to ľahko nepriznáva a trvá dlho, kým sa človek z týchto pocitov dostane a začne si konečne veriť. Takto som to už zažívať nechcela a vedela som, že keby som to chcela v tomto systéme inak, tak je to veľký boj a o ten som nestála...

Už po príchode z pôrodnice som začala hľadať informácie, ktoré som potrebovala. Prečítala som si množstvo publikácií o pôrodníctve u nás, v okolitých krajinách, vplyv rutinných zásahov počas pôrodu na matku a dieťa, atď.. Bola som šokovaná z toho, ako to na Slovensku funguje, napriek tomu, že vedecké štúdie a odporúčania svetovej zdravotníckej organizácie hovoria jednoznačne proti množstvu praktík, ktoré sú u nás stále zaužívané. Pôrodné domy, ambulantné pôrody, pôrody s pôrodnou asistentkou v domácom prostredí, reálna príprava na pôrod a šestonedelie, nič z toho u nás neexistuje! Zatiaľ... A tak prichádzala do úvahy len jediná možnosť, ako priniesť v láske a úcte k životu na svet dieťatko, a tou bol pôrod doma.

Prešli 2 roky a k nám zavítal nový život. Od prvého okamihu som v tom mala jasno. Naše dieťatko sa narodí doma, v láskavom a bezpečnom prostredí. Môj muž plne dôveroval môjmu rozhodnutiu, podporoval ma a v niektorých častiach sa aj pripravoval so mnou. Našla som si dulu, s ktorou som komunikovala počas tehotenstva. Celý čas som intenzívne pracovala na sebe po psychickej aj fyzickej stránke, vzdelávala som sa. Najväčším nepriateľom pri pôrode je strach a tak som si všetky strachy potrebovala vyriešiť ešte pred samotným pôrodom, nebolo ľahké postaviť sa im čelom a vedome ich spracovať. Toto bola asi najťažšia a najdlhšia fáza prípravy. Ďalšou je, že pri domácom pôrode je žena sama za seba, doma vám nikto nebude hovoriť, ako si máte ľahnúť, kedy máte tlačiť ani vám nikto neotvorí kufrík plný „dobrôt“ na úľavu od bolesti. S týmto žena tiež musí rátať. Pravidelným cvičením jógy som sa zahlbovala do seba a dopriala si čas pre seba aj svoje telo. Absolvovala som niekoľko kurzov, ktoré mi pomohli pripraviť sa na pôrod. Vo svojom okolí mám našťastie množstvo vzácnych priateliek, ktoré svoje detičky priviedli na svet doma a aj vďaka zdieľaniu ich skúseností som v sebe našla silu vydať sa týmto smerom.

Pôrod zdravej a vedomej ženy je prirodzený proces, ktorý nepotrebuje žiadne zásahy. Stačí jediné, nechať sa viesť svojím telom a svojimi pocitmi, nič viac, nič menej... Každá žena napojená na seba vycíti, ak niečo nie je v poriadku, a vždy má možnosť presunúť sa do pôrodnice.

Mojím jediným prianím, pre ktoré som sa rozhodla zdieľať náš príbeh je, aby sa detičky rodili v láske. Aby ich príchod na svet bol jemný a bezpečný, plný úcty a dôvery k nim a ich rodičom. Nech nie sú prvé okamihy ich životov plné stresu a beznádeje. Pretože, žiaľ, presne tieto pocity zažíva takmer každý jeden človiečik narodený v systéme, ktorý je tu nastavený. Chcem povzbudiť a podporiť matky, aby dôverovali svojim pocitom. Každá jedna cítime, že novonarodené bábätko patrí do matkinho náručia a nie do rúk nemocničného personálu. Tak si ich dovoľte tam mať, buďme informované a nenechajme sa zastrašovať. Pretože len od nás matiek, odspodu, sa raz môže tento systém zmeniť, nikto zhora z teplých miest to za nás nespraví. . .