Alica z krajiny zázrakov

žiadne komentáre

Náš pôrodný príbeh. Dávam na papier svoje myšlienky, pocity a názory pre Vás, ktorým majú niečo dať... (Miška)

Vedela som, že sa k nám hlási dieťatko už na jeseň 2013, nebolo ešte v brušku, no vedela som, že už si nás vybralo...v tej dobe som objavila Saškinu knižku Zrodenie alebo aj my sme sa rodili doma a vo mne sa rozlial pocit istoty a viery...viery v čosi nehmatateľné, viery v silu žien a múdrosť detí...vtedy som sa rozhodla, že keď budem znova rodiť, bude to doma. Pomaly som na to pripravovala aj nášho ocka, pre ktorého to bol spočiatku len môj úlet, no neskôr keď ma toto odhodlanie a nadšenie neopúšťalo tak pochopil, že to myslím vážne.

Na začiatku roka 2014 sme zistili, že čakáme druhé dieťatko, naša Alicka sa zhmotnila a rástla v mojom tele a my sme ju vítali s nekonečnou láskou a dôverou, že ona mi napovie všetko čo budem potrebovať vedieť...

Veľa som spomínala na pôrod Tamarky. Bol to klasický pôrod v nemocnici, so všetkými „bonusmi“, ktoré k nemu patria, bez akéhokoľvek bondingu, s ťažkým začiatkom dojčenia a veľkým pocitom prázdna po narodení dieťatka...Chýbalo mi bruško a to dieťatko čo sa ma v ňom vnútri dotýkalo 9 mesiacov, chýbalo, nebolo...až keď som si ju doma asi týždňovú dala na seba nahú a ležali sme takto spolu v posteli, zamilovala som sa tak ako sa to malo udiať pri pôrode...kdesi tam sa vo mne zrodilo vedomie, že takto to nie je správne, že žena po pôrode predsa musí byť šťastná, blažená a nie uplakná a nekompetentná.

Druhé tehotenstvo bolo rýchle aj vďaka Tamarke, ktorej som sa veľa venovala, dojčila som ju na požiadanie stále ďalej a to v auguste cca 3 týždne pred pôrodom dovŕšila 2 rôčky.

Nastal september, mesiac pôrodu...

4.9. vo štvrtok ráno mi odišla časť hlienovej zátky a jemnúčko mi začala odtekať plodová voda.

5.9. sme sa chystali našim dobrým priateľom na svadbu a v to ráno som pocítila poslíčkov, bol piatok a ja som začala premýšľať, či je to už tu, či na tú svadbu vôbec pôjdeme...dostala som strach...zavolala som svojej dule, a tá mi povedala, že presne od času kedy som ja mala doma poslíčkov, ona niečo tiež cítila a intenzívne na mňa myslela, snažila sa ma upokojiť, no strach som mala najmä preto, že v ten deň mala ona odísť do Čiech na celý víkend...Cítila som, že ak odíde nezvládnem pôrod bez nej doma a budem musieť ísť do nemocnice, no zároveň ma mrzelo, aby kvôli mne a mojej neistote rušila svoj program.

Moje telo sa stiahlo a všetko ustalo, v ten deň sa už nič nedialo a ja som si dokonca zatancovala na svadbe :-)

Sobota bola pokojná, len veľmi jemné pocity večer, no spánok ich zahnal. V nedeľu sme sa milovali, mojich večerných poslíčkov aj odtok plodovej vody to mierne zintenzívnilo, no nič iné sa zatiaľ nedialo...do pôrodu ostávali 4 dni, to som však vtedy ešte netušila.

Týždeň sa niesol v duchu odtoku plodovej vody a večerných poslíčkov, ktoré som však vždy zaspala a vtedy prestali. Dni sme trávili s Tamarkou prechádzkami, návštevami u priateľov, prechádzkami aj s ockom keď nebol v práci a tak sme si užívali a ja som cítila vnútorný pokoj vždy až do chvíle keď nastali poslíčkovia, vtedy som niekde v útrobách pocítila strach...strach z bolesti.

Nepriznávala som si to ani sama pred sebou, ale bolo to tak, vždy som si však začala opakovať, že to bude tak ako to má byť, že pôrod bude rýchly, krásny a bezbolestný a že prebehne doma. Pomáhalo mi to a veľmi mi pomáhali aj návštevy mojej duly, ktorá sa vždy nečakane zjavila práve keď som ju potrebovala, spievala mi a objímala a mne to dodávalo pokoj, ktorý som potrebovala.

Bola streda večer, písala som kamoške sms, že už zase poslíčkovia, ale že zase z toho nič nebude, že už na to kašlem a nebudem sa pôrodom zaoberať, veď on raz príde ;-) smiali sme sa z toho...v noci mi plodovej vody odtekalo akosi viac...musela som použiť vložku a aj poslíčkovia ani v spánku nemizli, driemala som a budila som sa a cítila som tie jemné pocity v bruchu a už žiaden strach, len pokoj a trpezlivosť...zaspala som...Bol štvrtok, 11.9., vstala som okolo 5-6 ráno, keď prišiel muž z práce. Poslíčkovia stále prichádzali, došlo mi, že toto už je pôrod a nie poslíčkovia, no bolo to tak jemné a príjemné, že sa mi ani nechcelo veriť. Oznámila som mužovi, ktorý sa zberal spať po práci, že dnes sa Alicka určite narodí, že celú noc to cítim. Potešil sa a opýtal sa či si ešte môže pospať, absolútne nebol dôvod prečo nie a tak sme sa rozlúčili a on si šiel ľahnúť. Ja som mala všetko pripravené – nožničky, sviečku, uteráky, obväz na podviazanie pupočníka, všetko som si skontrolovala a rozhodla som sa, že urobím pečenú zeleninku, aby sme potom mali všetci aj s duličkou čo jesť. Chcela som rodiť v detskej izbe alebo v spálni, mali sme nachystaný matrac, deky, sviečku, ale nakoniec to bolo clekom inak.

Išla som do záhrady, vonku popŕchalo, bolo sychravo a sviežo...natrhala som tekvičky, paradajky a papriky a išla som späť, pohľadom som ešte pohladila starú jabloň v našej záhrade a poprosila som ju v duchu o silu k pôrodu – vyhovela mi :-)

Medzi tým ako som sa vrátila zo záhrady vstala Tamarka, tak som ju prezliekla, umyli sme si zúbky a ja som mala v pláne tú zeleninku. Ešte aby som nezabudla, v ten deň sme mali objednaného servisáka, pretože sa nám pokazila úmývačka riadu, takže mal prísť o 10 a to som si ešte hovorila, že to v pohode vybavím ja, muž nech sa vyspí, aj tak pôrod bude trvať dlho a bude sa isto rozbiehať pomaly a postupne...

Písala som sms dule, že rodím, ale že máme čas, zavolala mi a zhodli sme sa, že má čas dokončiť si svoje veci doma a potom vyrazí a keby sa to zintenzívnilo mám volať a hneď príde, ešte som poslala druhú správu kamoške okolo 9, že už rodím, že zatiaľ je to OK a idem piecť zeleninu...popri hraní sa s Tami a robení raňajok pre ňu som predýchavala silnejúce kontrakcie, no zatiaľ v pohode v stoji počas činnosti. O 9:30 opäť píšem sms, kľačiac na zemi a funejúc, že tú zeleninu už asi nedám :-D Kamoška sa ponúkla, že mi ju príde dokončiť. V tom čase som kontrakcie predýchavala už na zemi za Tamarkinej asistencie, ktorá funela so mnou a mala z toho zábavu. Po pár minútach som už budila muža, že už sa neviem venovať Tamarke a že potrebujem byť sama. Zavrela som sa do kúpeľne, pretože som potrebovala ísť na wc, telo sa pekne samo vyprázdnilo a ja som pocítila opäť výraznejšie kontrakcie. Povedala som si, že sa osprchujem nech som čistá, svieža a že to zároveň pomôže „roztápať“ kontrakcie, tak som si vliezla do vane a na kríže som si púšťala príjemnú teplú sprchu, bol to krásny pocit úľavy. V tom čase k nám prišiel servisák. Vôbec ma to nerušilo, nevadilo mi to, bolo mi to jedno. Ja som mala svoj malý pôrodný svet v kúpeľni a čo sa dialo za dverami mi bolo srdečne jedno. Došlo mi, že z tej vane už nedokážem vyliezť a bolo jasné, že rodiť budem tam, vo vode, čo som absolútne nemala v pláne, ale Alicka asi áno ;-)

Kamoška už bola tiež v našej kuchyni a robila zeleninu. Ja som si na štyroch vo vani vzdychala a funela a volala som na muža pri každej prichádzajúcej kontrakcii, aby mi masíroval kríže. Bolo to smiešne, smiali sme sa na tom ako si udieram pri masáži hlavu do steny. Keď kontrakcia ustala, muž odbehol zas do kuchyne k servisákovi, Tamarke a kamarátke :-D takto sa to opakovalo nejakú chvíľu, nevnímala som už čas, zvuk, svetlo...bola som niekde v sebe, hýbala a vzdychala som v rytme kontrakcií, v rytme dieťatka. Cítila som absolútny pokoj, istotu, žiaden strach, žiadne čo ak, čo bude teraz...nič nebolo len ja a dieťa, ktoré sa rodí...

Kamarátka dovarila a vzala Tami k sebe, v tom čase – mohlo byť okolo 11 hodín sa ma muž opýtal, či už som volala dule a kedy vlastne príde? Úplne som zabudla riešiť nejaký telefonát. Muž jej teda zavolal. Pýtala sa ako často mám kontrakcie. Keďže sme to nemerali, tak nevedel, ale povedal jej, že ho volám masírovať ma cez kontrakcie a že už ho volám asi tak každé 2 minúty...okamžite vyrazila na cestu, bol najvyšší čas, no priznám sa absolútne mi tam nikto nechýbal, bola som v pohode sama so sebou a dieťatkom a behajúcim mužom :-) dula prišla, servisák odchádzal – muž mu povedal, že ideme rodiť a on sa ho stále pýtal či nemá radšej odísť, aby sme to stihli do pôrodnice :-D muž ho uisťoval, že to stihneme ;-) dokončil prácu a odišiel.

Moja milovaná dula už sedela na dlážke v našej kúpeľni a spievala mi indiánske piesne, improvizovala, nepremýšľala...presne ako ja. Išli zo mňa zvuky, ktoré teraz nedokážem opísať ani zopakovať, ručala som ako tigrica. V jednej sekunde mi praskli plodové obaly, všetko stíchlo, prestalo tlačiť, úľava...po nej nastal tlak, obrovskou silou sa život predieral na svetlo sveta. Neopísateľné, krásne, silné, vzrušujúce. Muž nás prišiel pozrieť, že či je OK že tak kričím, povedala mu že áno tak zase odišiel, nechal ženu rodiť :-) Držala som si rukami hrádzu a cítila som ako sa vydúva hlavička pod mojou kožou, no nevedela sa dostať von, bola som v užšej časti vane a tak som sa otočila na šírku vane, v tej sekunde som mala hlávku v rukách...takú malú mäkkučkú a vlasatú hlavinku, usmievala som sa a hovorila som „už je tu, aká je vlasatá, už je tu, vitaj Alicka“ :-) opýtala som sa duly, čo mám teraz robiť, aj keď som nemala v pláne robiť čokoľvek :-) povedala mi, že len čakať, tak som čakala a prišla ďalšia vlna a Alicka vykĺzla do mojich rúk pod vodou, zodvihla som si ju a chcela som si ju dať na hruď, dula mi povedala, že trošku nech ju otočím dole hlavičkou, aby jej vytiekla tekutina z úst a nošteka, vtedy zavzlikala ako mačiatko...počula som dupot, beh...to muž utekal, počul malinkú a letel k nám. Neveril, že už je tu, bol dojatý a šťastný, bolo 11:55 a my sme vítali našu Alicku, ktorá k nám prišla z krajiny zázrakov, tak rýchlo a ľahúčko a zrazu bola tu. Dula nás nechala vítať sa samích troch, odišla vedľa.

Krásne nerušené chvíle, ktoré nezažijete nikde inde, len doma alebo lepšie povedané chvíle, ktoré TAKTO nezažijete inde len doma.

Po prvých chvíľach s bábätkom sa muž rozhodol, že ide pre Tamarku, aby sa aj ona mohla zoznámiť so sestričkou, o chvíľku už boli späť. Tami vošla s ockom do kúpeľne a privítala sestričku, dala jej božtek na hlávku pokrytú mázkom. Toto bola chvíľa, kedy som ostala dojatá a mala som slzy v očiach :-) s tamarkou tu bola aj moja milovaná priateľka, ktorá tiež privítala naše dievčatko.

Zažila a vyliečila som si týmto pôrodom všetko čo som nemala možnosť prežiť pri prvom pôrode. Alicka sa sama priplazila k prsníku a krásne sa prisala. Placenta vyšla zhruba po hodinke ( je to len môj odhad, keďže čas som veľmi nevnímala), čupla som si vo vani a placenta krásne vykĺzla, potom sme prestrihli pupočník, podviazali sme ho sterilným obväzom, pomohla dula, aj skontrolovala celú placentu dôkladne, či z nej nič nechýba.

Potom si Alicku vzal na holé telo ocko a ja som sa za pomoci duly osprchovala, nič ma nebolelo, netočila sa mi hlava, nebola som unavená. Presunuli sme sa do postele, ktorú nám ocko s dulou už stihli nachystať, nahé sme boli telo na telo cca do 17h toho dňa. Alicka si spokojne dudkala prsko, spinkala a usmievala sa :-) a usmieva a rehoce sa na nás každý deň, už 4 mesiace :-)

Ešte milý dodatok: na druhý deň mužovi volal ten servisák, či sme stihli prísť do pôrodnice a že čo sa nám teda narodilo, tak nám gratuloval a vraj má z toho zážitok na celý život :-D ani sa mu nedivím :-D

Ďakujem, že ste to dočítali až sem a verím, že môj príbeh, jeden z mnohých, pomôže niektorým z Vás rozhodnúť sa ako bude prebiehať Váš pôrod. Prajem každej žene, matke aby mohla zažiť pôrod nerušene, s úctou a s dôverou okolia v jej silu a schopnosť porodiť a starať sa o svoje dieťa sama! Nemusí to byť doma, želám si, aby pôrodníci a pôrodníce na Slovensku pochopili tento proces a prirodzené potreby zdravých žien!

Ďakujem svojej intuícii, dôvere v prirodzený proces a môjmu mužovi za podporu a lásku

a mojim deťom za to, že sú...

Napísať komentár

Napíšte do políčka tretie písmeno slova rhotl