Ako sa nám Juráško narodil - 2.časť

Do poslednej chvíle tehotenstva som sa cítila veľmi dobre, mala pocit, že sa maličký vypýta skôr, no nakoniec to bolo 9 dní po stanovenom termíne.

Poslíčkovia prichádzali už 2-3 týždne vopred v 1- 2 dňových intervaloch, kedy som pociťovala pichanie v podbrušku a tvrdnutie bruška, ale nič príliš intenzívne, s čím by som nevedela fungovať normálne ako dovtedy: chodila som s malou princeznou na krúžky, na prechádzky, stihla som aj výstavu nábytku pobehať... Jediné, čo ma začalo obťažovať a trochu vyvádzať z kľudu, bolo to čakanie, tlak z okolia a večná otázka, kedy to už príde. Ach tie termíny, aké by to bolo celé príjemnejšie a uvoľnenejšie, keby nebol žiaden stanovený dátum pôrodu...Veď bábätko v brušku neostane na veky a keď príde jeho čas, vypýta sa samo. Niektoré chcú prísť z nejakého dôvodu v 37. týždni, iné v 43. Týždni...Nabudúce minimálne nikomu v okolí nebudem termín vešať na nos, respektíve rovno ho posuniem o dva týždne dopredu, keďže mojim deťúrencom sa v brušku zjavne páči. 

Na ôsmy „potermínový“ deň, v piatok, sa v priebehu dňa objavili silnejšie sťahy, ale len občas, a stačilo si potichu odfúknuť a boli preč. Poobede sme šli všetci traja na pravidelnú prechádzku do lesa, pár krát som si vydýchla do bruška, lebo sťahy boli častejšie, ale ani mi nenapadlo, že by to bol začiatok pôrodu, no predpokladám, že v tom čase som sa už otvárala. Pomyslela som si len, že sa to blíži, že to možno príde v noci, alebo zajtra, pozajtra... Spätne si spomínam na to, že som bola v ten deň aj viackrát na WC, takže telo sa začalo čistiť a tiež, že mi vtedy pravdepodobne odišla hlienová zátka. Do polnoci sme s manželom pozerali film, aj pri ňom som si pár krát nafúkla a vyfúkla pomyselný balónik v brušku, pekne plynulo, potichučky, bez bolesti, manžel si ani nič nevšimol a ja som nevidela dôvod niečo oznamovať. Po polnoci, keď som si šla ľahnúť, som už viackrát predychávala. Zobudila som sa na sťah, predýchala a kým prišiel ďalší, zaspala som. Ešte stále mi nedochádzalo, že rodím.

Až o 3tej, keď som musela na toaletu a telo sa začalo intenzívne čistiť, vedela som, že to je jeden zo znakov prichádzajúceho pôrodu a že to teda už skutočne začne. A veru aj začalo a rozbehlo... megarýchlo!

Šla som sa do spodnej kúpeľne poumývať a keďže som nepociťovala žiadne veľké bolesti, rozhodla som sa, že si ešte ľahnem a skúsim pospať, lebo ma určite čaká ťažký deň. Ľahla som si, no v tom mi praskla plodová voda. Takže som hneď aj vyskočila a utekala opäť na záchod. Tam tlaky v tej chvíli začali naberať grády, boli časté, ale v pohode zvládnuteľné a navyše sa mi v polohe sediac na mise s opretým chrbtom veľmi dobre predychávali. Človek sa asi na tomto mieste dokáže podvedome uvoľniť . Bolo mi jasné, že ľahnúť si už nepôjdem, že sa už budem potrebovať hýbať. A tak som vyšla von, s tým, že si začnem pripravovať miestečko, kde privediem malého na svet. Vybrala som si kúpeľňu, kde som zapálila asi 2 sviečky (z tých xy nachystaných  ) a dala na zem karimatku. Bolo asi 3:45.

Tá plodová voda ma zmiatla, viem, že som rozmýšľala nad tým, čo to vlastne znamená? Veď voda odteká na úplnom začiatku, kedy sa zvyčajne niekoľko hodín nič výrazné nedeje, alebo môže odtiecť v poslednej fáze, keď sa hlavička tlačí von. Kde sme my? Myslela som, že sme na tom začiatku, len je akýsi rýchlejší. V tom vyšiel zo spálne manžel, nevedel spať, cítil, že sa voľačo deje. Potvrdila som mu, že rodíme. Bol troška vykoľajený z toho, že mu to hovorím len tak a prečo som ho skôr nezobudila. No skôr som nevidela zmysel, keďže to len teraz začínalo byť „vážne“ a keby sám nevyšiel, pravdepodobne by som ho ešte ani nevolala. A vtedy sa to celé poriadne začalo. Zrazu bol každý jeden sťah výrazne silnejší ako ten predchádzajúci a intervaly medzi nimi sa skracovali závratnou rýchlosťou, ani som ich nestíhala sledovať a merať už vôbec nie. Automaticky ma to pri sťahu „hodilo“ do predklonu a opretá o svoje kolená, so zavretými očami som sa naďalej snažila potichu predýchať, no už to nešlo tak hladko ako dovtedy, pomohlo uvoľniť tvár, otvoriť ústa a vydávať hlboké tóny. Bolo krátko po 4tej, manžel šiel po telefón a zavolal pôrodnej asistentke, ktorá k nám hneď vyštartovala, lebo mala pred sebou vyše 3 hodiny cesty. Ako inak, zobudila sa aj naša 2 ročná princezná. Deti sú úžasne intuitívne... :) Chcela som ju opäť uspať, ale už sa mi to nepodarilo, už mi nestačilo byť v predklone, sťahy ma automaticky „hodili“ na štyri a potrebovala som aj jemne „hučať“. Dcérka ma pri tom hladila po ruke a hovorila: „Neboj mami, to prejde. Bolí ťa bruško? Vykupkaj sa vo vani.“ Hanka sa totiž na pôrod doma pripravovala , niekoľko týždňov predtým sme si čítavali a prezerali obrázky v knižkách pre deti o tehotenstve, domácom pôrode, novom bábätku v rodine. No úžasný človiečik! Neskutočné, ako prirodzene a s kľudom všetko vnímala. Bola mi nakoniec veľkou oporou, lebo som sa o ňu vôbec nemusela obávať a aj keď som v mojich predstavách o našom pôrode tajne dúfala, že ho prespí, som šťastná, že nakoniec bola v tej chvíli s nami a bola toho všetkého prirodzenou súčasťou.

Manžel mi medzitým začal napúšťať vodu do vane, chcela som si dopriať upokojujúci levanduľový kúpeľ, lebo sa mi horšie predychávalo, rýchlo sa to stupňovalo a mala som pocit, že to nejako začínam nezvládať, aj ma na chvíľku táto myšlienka rozladila, rozmýšľala som, prečo sú tie sťahy zrazu také silné a časté a ak to má takto pokračovať nasledujúce hodiny, ktoré mám pred sebou, tak si nie som istá, či to vôbec zvládnem. Ale zároveň som tieto chmúrne myšlienky potlačila, predýchala, zahučala a chystala sa do vane, dúfajúc, že tam sa to ukľudní, lebo sťahy som mala v tej chvíli ako keby bez prestávky, boli buď silné alebo menej silné.

Manžel ešte dolial teplú vodu z kanvice (zaštrajkoval nám v ten večer kotol), šiel po ďalšiu, zapol malej rozprávku v izbičke a ja som sa snažila postaviť a vojsť do vane. Vtedy som pocítila silný tlak na konečník, ale myslela som, že telo hlási ešte posledné vyprázdnenie, troška som teda potlačila, aby vyšlo čo má vyjsť ešte na podložku, nie do vody, ale nič nebolo. No tým zatlačením som ako keby stlačila gombík a zapla pumpovací mechanizmus, ktorý som už nevedela zastaviť. Zároveň som vchádzala do vane a aké prekvapenie...V lone som zrazu  zacítila hlavičku! Rýchlo som vošla a naširoko si kľakla, bruško pumpovalo ako o dušu, snažila som sa netlačiť, aby to šlo pomalšie, hlavou mi preblesla myšlienka: „Už sa len uvoľni, netlač. Ako si si to nacvičovala...“, ale mám pocit, že som to ani nestihla. Telo robilo samo, čo bolo treba, a ja som cítila, ako malý krásne, plynulo bez zaváhania a zastavenia vykĺza von! Manžel prišiel s ďalšou kanvicou horúcej vody, tak som mu len povedala, aby nelial, že malý ide von, položil kanvicu a už len so mnou chytal maličké krásne telíčko...Trvalo to celé doslova pár minút. Neskutočné, neverili sme vlastným očiam  . To už?!! A to len tak?!! Mala som pocit, že som stihla poriešiť len pár praktických záležitostí, ako dať karimatku na zem, poslať manžela po pripravenú tašku, lampičku, CD prehrávač (zapnúť hudbu už nie), napustiť vaňu, medzitým som sa akurát pár krát sústredila na predýchanie... Žiaden kúpeľ, sviečky, hudba, masáže, vizualizácie, zmeny polôh, žiadny zmenený stav vedomia, aspoň nie tak, ako som si to predstavovala, vlastne som sa nestihla vôbec ponoriť do deja...na nič z toho, na čo som sa toľké mesiace pripravovala, nedošlo.

Z vane sme hneď vyšli, pretože voda nebola ešte najteplejšia, chytila ma zimnica, tak manžel na mňa nahádzal všetko, čo mu prišlo pod ruku, a takto, ako vianočný stromček s najkrajším darčekom v náruči, som prešla do spálne, kde sme si ľahli spolu pod teplú perinu. Bolo 4:40 hod. Po Hankinom 36hodinovom pôrode bol tento skutočne veľkým prekvapením.

Manžel zavolal dcérku, aby prišla privítať bračeka, ktorý sa akurát po chvíľke začal orientovať na mojom tele a hľadať mliečko. Ako správna veľká sestrička mu ukázala ako na to, nemusela si veľmi spomínať, aj keď v tom čase nebola kojená už zhruba 4 mesiace, prirodzene sa obaja prisali a cuckali. Nezabudnuteľný a krásny moment, keď sme takto všetci spolu ležali v posteli. Splynutie štyroch bytostí v jeden celok – RODINU, v atmosfére lásky, šťastia, pokoja a harmónii.

Pôrodná asistentka samozrejme nemala šancu stihnúť takmer 4 hodinovú cestu za 40 minút, takže nám bola oporou telefonicky, kontrolovala stav a ďalší priebeh, inštruovala, čo máme robiť, ako skúsiť pomôcť placente na svet...Ale nebolo treba žiadnych zásahov, sama krásne po niečo vyše hodinky od príchodu Jurka vykĺzla. Bezbolestne, počas jemných sťahov asi na dve slabé potlačenia. O týždeň sme ju zakopali pri sadení Jurkovej lipky.

V tom čase k nám prišla kamarátka (zdravotníčka), skontrolovala, či príliš nekrvácam, zľahka aj malého a pomohla s podviazaním pupočníka, ktorý tatino následne prestrihol, keďže bol už úplne dotepaný. Šla som sa osprchovať a potom som si už len užívala raňajky naservírované do postele a malé nahé telíčko túliace sa ku mne.

Som neskutočne šťastná, že môžem z vlastnej skúsenosti potvrdiť, že to, čo som sa o spontánnom a prirodzenom pôrode dočítala v knihách, je pravda. Ak je žena v kľude a cíti sa v bezpečí, telo si riadi dávkovanie hormónov podľa potreby tak, aby to zvládalo. Ak sa nezasahuje do prirodzeného priebehu pôrodu a keď si pôrod ide svojim tempom, žena porodí bez problémov, krásne, hladko, jednoducho, väčšinou aj rýchlo... Tak to príroda zariadila a tak to ozaj funguje.

Naša pôrodná asistentka prišla okolo ôsmej, vyrozprávali sme jej, ako to celé prebiehalo, popýtala sa na niektoré detaily, aby mohla doplniť zápis do správy pre lekára, dôkladne ma skontrolovala, konštatovala, že som to zvládla krásne bez škrabanca, pomerala tlak, potom skontrolovala, povážila a zmerala malého, poobliekali sme ho, prebrali základné inštrukcie, ako ošetrovať pupček, ako sa starať o novorodenca nasledujúce hodiny a dni. Dôkladne si posvietila aj na placentu, prešla ju centimeter po centimetri, všetko nám pekne popísala a vysvetlila. Venovala sa nám asi 4 hodiny a musím povedať, že som sa cítila veľmi dobre, bola som rada, že je s nami, mala som pocit, že je o nás dobre postarané a navyše som cítila jej úprimnú radosť z prirodzeného narodenia zdravého dieťatka, čo znásobovalo šťastie v našom dome. Stále sa ma pýtala, ako sa cítim, či mi môže podať piť, jesť.. Cítila som sa veľmi príjemne, bola nám zabezpečená oveľa väčšia pozornosť a dôkladnejšia starostlivosť, ako po prvom pôrode v pôrodnici, kedy som kvôli ďalšiemu pôrodu pomaly behom musela opustiť sálu hneď po zašití a neskôr ma od dverí skontrolovala sestrička a doktor s otázkami, či som už bola na WC, či sa cítim dobre, na ktoré som povedala „áno“ a dvere sa zavreli. Škoda, že vzhľadom na vzdialenosť nebolo možné zabezpečiť, aby k nám pôrodná asistentka prišla na kontrolnú návštevu aj nasledujúci deň po pôrode a podľa potreby v šestonedelí (tak ako to funguje v štátoch, v ktorých je domáci pôrod jedným zo štandardných spôsobov pôrodu a kde funguje sieť pôrodných asistentiek minimálne v každom kraji). Nasledujúce dni nám bola naďalej oporou aspoň cez telefón, keď sme potrebovali poradiť, upokojiť, prediskutovať niektoré informácie a odfiltrovať dojmy po našej prvej nemilej návšteve u pediatra.

S pôrodnou asistentkou som sa rozlúčila, drobčeka nechala spinkať pod dozorom tatina a šla som, tak ako každý deň predtým, uložiť moje dievčatko na obedný spánok. Potom som si poupratovala rozťahané veci v kúpeľni, vrátila na miesto prehrávač a lampičku , zapla práčku, vybavila prvé telefonáty, maily... cítila som sa fyzicky a psychicky úplne v poriadku, samej sa mi nechcelo veriť, že som pred pár hodinami rodila, bola som plná energie, nemala som najmenší problém s pohybom. Až neskôr na mňa doľahla únava z prebdenej noci, tak som si ľahla a zdriemla. Nasledujúce dni som sa cítila takisto veľmi dobre, keby ma moji blízki nenútili občas si ľahnúť a odpočívať, asi by som naplno fungovala tak ako pred pôrodom. Maličkému sa tiež pekne darilo, papal výdatne, zaplakal len výnimočne, za 10 dní pribral rovné kilo. Rodinnú pohodu nám na chvíľku narušila návšteva pediatričky, ktorú sme absolvovali na 4.Juráškov deň a ako som spomenula, nebola to príjemná návšteva. Pani pediatričke, u ktorej je nahlásená aj dcérka, sme avizovali ešte počas tehotenstva, že chceme rodiť doma, aby sme vedeli, či vôbec bude ochotná vziať malého do starostlivosti a vypísať hlásenie o narodení dieťaťa potrebné pre vybavenie rodného listu na matrike. Chceli sme byť pripravení a hľadať inú možnosť, pokiaľ by odmietla. Neodmietla, ale nadšená takisto nebola, svojimi poznámkami dala jasne najavo, že nemá kladný postoj k pôrodu v domácom prostredí, čo nám svojim správaním na prvej návšteve aj patrične potvrdila. Nejdem tu teraz rozpisovať dopodrobna, ako to prebiehalo, jednak sa mi na to nechce vôbec spomínať, lebo aj keď sa pripravujete na negatívnu reakciu, neubránite sa, každú matku zamrzí a zabolí, keď sa na vaše čerstvo narodené klbko šťastia niekto pozerá ako na potenciálne choré dieťa a máte pocit, že na ňom hľadá chyby (pupček v strašnom stave, dermatologický problém na krku...pupček dva dni na to bez problémov odpadol a bol krásne zahojený, ošupujúca kožtička sa do týždňa krásne vyčistila- osvedčil sa nám kokosový olej), ale jednak to nie je dôležité, pretože nasledujúce návštevy sa niesli už v priateľskejšom duchu. Myslím, že po miernej výmene názorov a s odstupom času si pani doktorka uvedomila, že jej predchádzajúce správanie nebolo adekvátne a že je to záležitosť a zodpovednosť rodičov, ako sa rozhodnú priviesť svoje dieťatko na svet. Ambulantne nám spravili aj odber pre skríning, k čomu je ale potrebné včas vyžiadať zaslanie odberového papierika zo skríningového centra (viac informácií nájdete tu: http://www.detskanemocnica.sk/narodenie-dietatka-mimo-riadneho-zdravotnickeho-zariadenia-na-slovensku ).

S našim rozhodnutím rodiť doma sme sa vopred nezdôverili ani našej rodine, ani najbližším kamarátom, nechceli sme zbytočne zasievať zrnká strachu, nechceli sme v posledných dňoch venovať čas a energiu na vysvetľovanie, argumentovanie, obhajovanie si svojho postoja...Vedeli sme, že v našom okolí prevláda skôr stereotypný názor, že domáci pôrod je riskantný, ktorý je ťažko zmeniť. Viem to podľa seba, tiež som si to pri prvom tehotenstve myslela a musela som 1x porodiť, spracovať množstvo informácií a prejsť dlhú cestu, kým som pochopila, že to tak vôbec nemusí byť. Reakcie na naše nadšenie z Juráškovho narodenia boli rôzne, niekto o tom ani nechcel počúvať, myslím, že väčšina si pomyslela a tí „odvážni“ aj vyslovili nahlas, že nie sme normálni a môžeme byť šťastní, že sa nič nestalo, niekto vyjadril obdiv nad našou odvahou, lebo oni by sa na to nedali, no čo ma neskutočne potešilo a podporilo bolo, že moji najbližší, tí, ktorí mňa a manžela najlepšie poznajú, to hneď prijali s nadšením, bez náznaku výčitiek, ani som nemusela bezprostredne po oznámení noviny nič vysvetľovať (neskôr sme sa samozrejme o tom veľa rozprávali), pociťovala som neskutočne bezhraničnú dôveru vo mňa, v moje rozhodnutia a to, že sú na mňa a na manžela hrdí... Ani som si nemyslela, aké to je pre udržanie a znásobenie šťastia a pohody v nasledujúce dni dôležité. Ďakujeme za každodennú podporu!

A pri ďakovaní nemôžem zabudnúť na kamarátky mamičky, ktoré sa podelili o svoje skúsenosti a nasmerovali ma tým správnym smerom, zdieľali príbehy, pocity, preposielali odkazy na zaujímavé články, knihy, skupiny a ľudí naladených na „prirodzenú vlnu“ a podporovali nás do poslednej chvíle. Veľká vďaka!

Sme šťastní, že nám bolo dopriate zažiť tak hlboký zážitok, ktorý nás ako rodinu ešte viac spojil. Veríme, že sme Juráškovi zabezpečili príjemné vykročenie a pevný základ do života. Nech je tvoj život tak krásny, harmonický, hladký, aký bol tvoj príchod naň!