Ako sa nám Juráško narodil - 1.časť

žiadne komentáre

Mirkin pôrodný príbeh začína príbehom jej príprav a samoštúdia. Dozviete sa, čo všetko prečítala, videla, vyskúšala..., aby sa rozhodla pre domáci pôrod.

Na začiatku bol koniec prvého tehotenstva a to, čo nasledovalo bezprostredne po príchode nášho prvorodeného dieťatka. S odstupom času som si začala premietať film nášho pôrodného dňa (vlastne dvoch) a rozoberať detaily. Cítila som, že tam niekde sa to celé zvrtlo niekam mimo mojich očakávaní a predstáv. Okrem toho, že som sa po pôrode cítila fyzicky ako troska, neschopná postarať sa o seba a o bábo niekoľko týždňov, bola som nervózna z môjho manžela a rodiny, ktorí sa rozplývali pri každom pohľade na naše bábätko, trápilo ma najmä to, že nepociťujem takú radosť ako oni, ani šťastie, o ktorom všetci okolo mňa toľko rozprávali: „Veď uvidíš, keď sa prvýkrát pozrieš do tých očiek..., stať sa matkou je úžasné... zaľúbiš sa...“ Áno, zaľúbila som sa, ale trvalo mi to mesiace a išlo to veľmi pomaly a postupne.

A tak sa to celé začalo! Vedela som, že toto už nechcem zažiť a začala som si zháňať informácie o pôrode z rôznych zdrojov. Už mi nestačili tie, čo som mala pred prvým pôrodom (najmä z klasickej predpôrodnej prípravy kde sme sa učili dýchať na psíka, o tom, aké výhody má nástrih hrádze, ako treba zavrieť oči a tlačiť o dušu keď doktor povie a hlavne, že treba počúvať, čo nám sestrička a doktor hovoria, lebo oni vedia najlepšie ako sa má rodiť...ach  ). Zaujímali ma informácie o postupoch, ktoré som na vlastnej koži zažila a s odstupom času intuitívne pociťovala ako tie nesprávne, tie, čo nám to pravdepodobne celé pokazili a spravili z pôrodu 36 hodinový maratón a zo mňa po pôrode len mechanickú figúrku, ktorá prebaľuje a kojí, hnanú pocitom zodpovednosti za človiečika, ktorého si priniesla z pôrodnice. Informácie o podávaných liekoch na uvoľnenie, o infúzii oxytocínu, o prepichovaní vody, tlačení na brucho, nástrihu a hlavne o (ne)priložení bábätka na nahé bruško mamy. Doteraz si pamätám ako na mňa kričali, aby som zatvorila oči, a keď som ich konečne mohla otvoriť, už som len zazrela sestričku ako odchádza s niečím ružovým plačúcim a po pár minútach ako prichádza s „krásne“ zabaleným bábätkom v perinke, z ktorej trčala len tvárička... Pred prvým pôrodom som o nich nevedela takmer nič, teraz už poznám nielen odborné názvy týchto, u nás žiaľ stále príliš rutinných postupov, ale aj štatistiky ich vykonávania u nás a inde vo svete  . Nevylučujem ich opodstatnené vykonanie vo výnimočných situáciách, ale, napriek môjmu nemedicínskemu vzdelaniu si dovolím povedať im veľké NIE pri prirodzenom bezproblémovom pôrode.

Začal sa kolobeh zháňania literatúry, rozhovory s maminami, ktoré porodili prirodzene a osôbkami, ktoré sprevádzali ženy pri pôrodoch, do ktorých sa nezasahovalo liekmi ani spomínanými praktikami, kurzy, prednášky o prirodzenom pôrode, o bežných postupoch v pôrodniciach... A onedlho na to som zistila, že tieto informácie budem o necelých 9 mesiacov môcť zúročiť . V prvej fáze zoznamovania sa s témou boli pre mňa najlepším zdrojom: kniha Hovory s porodní bábou od Jany Doležalovej, prednáška pôrodnej asistentky o prirodzenom verzus medikalizovanom pôrode, na ktorej som bola aj s manželom (hodnotím ako veľký prínos práve pre neho, mne už bola v tom čase väčšina rozoberaných skutočností známa, ale on sa o nich mohol dozvedieť v priebehu pár hodín, bez „štúdia“ a od osoby so zdravotným vzdelaním a niekoľko desaťročnou praxou), spolu sme si pozreli aj zaujímavú debatu u Hríba Pod lampou o domácich pôrodoch, diskusie konajúce sa v Košiciach a v Bratislave „Domáce pôrody áno či nie“, veľa inšpirácií poskytla aj knižka Pôrod doma od Jany Doležalovej, kniha Hypnopôrod od M.F. Monganovej (k jej jednotlivým statiam s relaxačnými technikami som sa vrátila aj neskôr počas a po kurze Hypnopôrodu, ktorý sme absolvovali opäť spolu s manželom), veľa základných informácií na jednom mieste stručne a jasne je aj v brožúrke Cesty ke spokojenému porodu od h.a.m.; veľmi zaujímavý článok, ktorý vysvetľuje prečo je v nás zakorenený strach z pôrodu od Suzanne Arms; ako veľmi zaujímavú hodnotím tiež knihu Nová doba porodní od Vlastimila Mareka, aj keď som ju nestihla dočítať, ale veľmi rada by som sa k nej vrátila; Zdravé tehotenstvo, prirodzený pôrod od Ingeborg Stadelmann (prečítala som si len vybrané state); Lucie Groverová Suchá: Aby porod nebolel – túto knižku musím vyzdvihnúť, čítala som ju aj na začiatku môjho „štúdia“, vtedy mi síce veľa nepovedala, ale cítila som, že sa k nej ešte vrátim. A tak sa aj stalo, bola mi nakoniec veľmi veľkou inšpiráciou a oporou v posledných týždňoch tehotenstva, kedy som už bola presvedčená o tom, že pôrod doma je pre nás tou najlepšou voľbou, čítala som si ju niekoľkokrát a k niektorým statiam a úryvkom som sa vracala denne. V tejto „druhej študijnej“ fáze, kedy som už mala dostačujúce množstvo informácií o tom, čo je a ako prebieha skutočne prirodzený pôrod, a vedela som, že to je to, čo chcem pre seba, nášho chlapčeka v brušku, jeho sestričku a tatina, som si popri Lucii čítala už len rôzne pôrodné príbehy z publikácie Rodili sme doma od Alexandry Kešelovej a skúsenosti mamičiek uverejnené na internete. K Znovuzrodenému pôrodu od Michela Odenta som sa nedostala, ale je vraj tiež veľkou inšpiráciou a ovplyvnil rozhodnutia mnohých žien a musím povedať, že tento pán na mňa hlboko zapôsobil osobne na konferencii organizovanej Inspired Moms. Veľmi výraznú stopu za sebou zanechal aj dokument 5 zrození https://www.youtube.com/watch?v=f-CZgwTC5bk , videla som ho v čase, keď som už bola plná informácií o tom, ako môže vyzerať prirodzený pôrod a bola som si istá, že do klasickej pôrodnice ma tento krát bez pádneho dôvodu nikto nedostane.

Existuje ešte veľa ďalších zaujímavých knižiek a publikácií o prirodzenom pôrode, limbickom otisku, o tom aký má spôsob príchodu na svet vplyv na zdravie dieťatka a jeho život, ako aj na život celej rodiny. Určite som nespomenula všetko, čo mi prešlo rukami, toto boli ale hlavné a zásadné zdroje informácií, ktoré postupne ovplyvnili a nasmerovali naše kroky od hľadania vhodnej pôrodnice na Slovensku a v okolitých štátoch až k finálnemu rozhodnutiu porodiť doma. Rozhodli sme sa s manželom tak, pretože nám bolo jasné, že v žiadnej pôrodnici na SR nie sú podmienky alebo ochota (resp. najčastejšie kombinácia oboch faktorov) rešpektovať základné princípy priebehu prirodzeného pôrodu (snaha zabezpečiť súkromie v pôrodnej izbe alebo na sále, monitoring prenosným prístrojom, voľný pohyb a výber polohy v druhej dobe pôrodnej, nepodávanie medikamentov - nospa, oxytocín, žiadne zákroky ako amniotómia, klystír, epiziotómia, klistellerová expresia bez výslovného súhlasu, nerušený bonding a vyšetrenie dieťatka na tele, ambulantný pôrod...) a aj keď za hranicami sa takto rodiť dá aj v zdravotníckych zariadeniach a mnoho vecí, za ktoré u nás treba bojovať sú tam štandardom, predsa sme volili domáce prostredie, pretože som hlboko vo svojom vnútri cítila, že všetko je a prebehne v poriadku, pretože som nechcela ani na chvíľu odísť od svojej dvojročnej princezny, pretože som pôrod začala vnímať ako intímnu rodinnú záležitosť... A pretože môj muž mi ako žene veril a dôveroval mojim pocitom, intuícii, presvedčeniu.

Nechceli sme však nič zanedbať, predsa nerodíme každý rok, našli sme si preto pôrodnú asistentku, ktorá nám mala byť mentálnou a odbornou oporou a pomocou a bola ochotná prísť k domácemu pôrodu, napriek tomu, že im to zákon nepovoľuje. Absolvovala som u nej niekoľko poradní a konzultácií, na základe jej odporúčaní som začala od 34. týždňa cvičiť s balónikom, masírovať hrádzu, popíjať čajíky z alchemilky a malinovných listov, neskôr pribudlo pár cvikov na zlepšenie kondície. Napriek prvotným zmiešaným pocitom z balónika som sa nakoniec práve tomuto cvičeniu venovala najviac a považujem ho za veľmi prínosné. Vďaka nemu som sa naučila viac vnímať svoje telo, presvedčila som sa o tom, že vypudzovací reflex tela ozaj funguje aj v prípade 2. doby pôrodnej, že nie je potrebné tlačiť za každú cenu a z celej sily, ale skôr plynulo, jemne, s citom a v určitom okamihu už len predýchavať, uvoľniť sa a nechať telo dokončiť svoju prácu.

Toľko praktická a fyzická stránka veci...no dôležitejšie bolo moje vnútorné „nastavenie“ na pôrod, potreba vymaniť sa z u nás tak hlboko zakoreneného pohľadu na pôrod ako na niečo potenciálne patologické či rizikové a začať sa naň dívať ako na niečo normálne a zdravé, odbúrať ten nezdravý a prehnaný strach a posilniť dôveru v schopnosť ženy samej normálne porodiť zdravé dieťatko, bez vonkajších zásahov, alebo pomoci lekárov. Cítila som, že u nás všetko prebieha a prebehne tak ako má, v poriadku, že pôrod nemusí byť strašiak, lebo porodiť je jedna z najprirodzenejších schopností ženy a príroda to vymyslela dokonale, že moje telo aj bábätko vie, čo má robiť, len im musím dôverovať a nechať veci plynúť, že pôrod môže byť aj krásnym zážitkom, v ktorom hlavnú úlohu nehrá bolesť, ale HARMÓNIA, SILA ženskosti a dokonalé prepojenie matky a bábätka. Už len ostávalo popracovať na tom, aby som tieto pocity pretavila do „železného“ presvedčenia, aby sa dostali do podvedomia, aby, keď to príde, som bola schopná uvoľniť sa, vypnúť mozog a nechať sa unášať intuitívnym tancom zrodenia... s týmto mi najviac pomohli techniky hypnopôrodu, z ktorých som si vybrala tie, ktoré mi vyhovovali: dýchanie, pozitívne afirmácie, vizualizácie, počúvanie relaxácií. Každým dňom som bola hlboko vo vnútri pokojnejšia, pripravená a stále viac presvedčená o tom, že pri rodení môjho malého princa chcem byť sama a že to najlepšie zvládnem bez publika, ktoré by ma mohlo lákať k tomu, aby som skĺzla do samo ľútosti a sťažovania sa ako veľmi to bolí. Nebola som presvedčená o tom, že sa to dá zvládnuť aj bez bolesti, zážitok, ktorý niektoré mamičky popisujú, ale vedela som, že sama sa s ňou popasujem a spracujem ju najlepšie. To som si ešte predstavovala náš pôrod ako niekoľko hodinový maratón rôznych predychávaní, striedania polôh, v opojení vône obľúbenej levandule, v prítmí, za zvukov relaxačnej hudby, vo vnútornom rozhovore s mojim dieťatkom...No realita bola úplne iná...A v tejto chvíli sa konečne dostávam ku dňu D a k samotnému príbehu: 

Napísať komentár

Napíšte do políčka tretie písmeno slova rtwg