Ako prišlo na svet Slniečko Amálka

žiadne komentáre

Hodiny ukazovali 3:44. Bolo skoré ráno štedrého dňa. Cítila som časté pnutie bruška, vždy, keď som už už upadala znova do spánku. “Nejaké to je pravidelné”....

Pomyslela som si, -”to už nie sú poslíčkovia.” Spriadala som plány, ako sa dostať bezpečne späť domov. Iba včera večer som prišla k mojim rodičom na Vianoce, pre istotu nie skôr, veď že keby to na mňa náhodou prišlo :D

6:44 ranný autobus do Bratislavy. Spoza okna sledujem čarovný východ Slnka, pijem maliníkový čaj a sedím či ležím?! Udržujem sa v kľude, v podvedomí si začínam uvedomovať, že moja pôvodne dohodnutá pôrodná asistentka jedine na štedrý deň nemôže prísť. Afirmujem si, nech sa maličká neponáhľa.

Už len mestská doprava, predýchaná krátka prechádzka a už som medzi svojimi vankúšmi. S kamoškami “na dráte” sa snažím odhadnúť čas pôrodu, verím, že situácia sa vyrieši. Prajem si, aby bola predstava malinkej, ako prísť na tento svet, podobná predstavám mojim. Túžim ju držať v náručí hneď, ako sa prvýkrát nadýchne, chcem, aby som bola to prvé, čo zbadá, a túžim po lotosovom pôrode. Moja mama zisťuje, aké mám plány, vymieňame si nepríjemné smsky a ja sa úpenlivo snažím byť v pohode. Nakoniec túto komunikáciu pre dobro všetkých odsúvam preč. Viem, že chcem pre mňa s maličkou to najlepšie. Celé tehotenstvo prebiehalo v poriadku, pán doktor nám domáci pôrod tiež odobril. Je veľa pre a málo, veľmi málo, proti.

13:44 prichádza moja dobrá víla M., rozprávame sa, naparujeme byt majoránkou. Občas pôsobím, akoby sa nič nedialo. Ako sa stmieva, kontrakcie začínajú byť silnejšie. Po celom byte svietia sviečky. Pri kľačaní na zemi mi napadne riešenie, s kým by sme ten pôrod mohli dať. Je to hop alebo trop. D. si ma pýta k telefónu, aby zistila, ako veľmi som ešte pri zmysloch :D Kontrakcia nekontrakcia, rozprávame sa akoby nič, aj keď témy sú to ťažšie. Najmä ten pocit, že som zostala na malú sama. No zároveň tak silno verím, že mám rodiť doma. “Navečeriam sa a prídem, len sú to dve hoďky cesty autom. Ok?” Ďakujem, tak veľmi ďakujem a teším sa.

Pohotovostný batoh do nemocnice sa krčí pri vchodových dverách, nech ho nemám na očiach.

Po niekoľkých šálkach čaju pri pôrode podľa Inge ma moje telo posiela na časté rokovania na wc. Prirodzený klystýr. Nechápem, ako to všetko funguje. Banán zostáva načatý, jesť mi už nechutí. M. dostáva nápad na vaňu, že možno to predĺži čas medzi kontrakciami. Je to neuveriteľný relax, nachvíľu zabúdam, čo sa to vlastne deje a vychutnávam si jemné lupene ruží, čo som si do kúpeľa nainštalovala. “Takto si oddýchnem.”

Zostávam sama, čakajúc na D. telefonujem s kamarátkou, ktorá so mnou hovorí počas kontrakcie. Prestáva sa o mňa báť. Začínam byť v miernom “stave”, stále si však píšem na mobile s priateľkami, nech mám spojenie so svetom. Pri väčších kontrakciách kľačím na štyroch, na roztiahnutej deke na koberci a počúvam meditačnú nahrávku na hypnopôrod. Stále zhlboka dýcham, výdych ústami.

Začína to naberať grády. Spomínam si na dlhé hranie na bicích, kedy si prestávam cítiť nohy :D No nič, čas na druhú vaňu. Volám s D., ktorá mi dáva kontrolné otázky. “Už je pomoc na ceste” - vysvetľujem tomu klbku vo mne. Čas sa kráti. V žiadnom prípade nesmiem klesnúť na duchu, všetko bude ok.

21:44 - prvý krát vraciam. Som vyľakaná,  zapaľujem druhú pomazanú sviečku z včelieho vosku. Magický olej pre matky dodaj mi silu. Pri kontrakcii myslím na moju mamu, babičku a predstavujem si všetky ženy, čo ma sem doniesli. Ženský môj rod daj mi silu! Niekto zvoní.

“Ahoj D., rada Ťa osobne spoznávam, prepáč, že som taká rozcuchaná, práve som vracala.” Môj rozpačitý pozdrav sa premieňa do odovzdania. Vypíname mobil, nastavujeme príjemnú mantru na jutube a ja sa ukľudňujem. Dýchať, dýchať a nechať sa viesť.

Často mením polohy, jej ruky na mojich krížoch sú vykúpením zo stúpajúceho tlaku na ne. “Už teda asi rodím.” Tak veľmi by som si priala pospať, no vlny mi to nedovoľujú. Avšak neskôr prichádza únava a zaujímavá poloha na boku, kde si pospím. Zdá sa mi to ako hodinka aj keď je to len pár minút. Následne sa to celé začína fakt rozbiehať. Prosím o ďalší kúpeľ, aby sa mi uvoľnila bolesť v krížoch, ktorá ma veľmi vystrašila.

Tak ideme do vane. Potrebujem, aby ma držala za ruky. Pýtam sa veľa krát, či robím všetko dobre, či niečo nie je v neporiadku. Podľa D. slov mi to ide výborne, dýcham, čo je hlavné. Maličká postupuje svojím tempom. Takto prejdú dve hodiny, zdajú sa mi aj krátke, aj príliš dlhé. Moje posledné otázky od vyčerpania sú typu “koľko ešte dychov?” Prekvapenie v mojich očiach, keď mi oznamuje, že už iba trikrát a budem ju držať v náručí.

Ten moment, keď som uvidela jej hlavičku. Všetka únava bola preč a v hlave mi znelo iba jediné: “Nesmieš sa zastaviť, zostala by tam zaseknutá, je to na Tebe.” Táto zodpovednosť, spolu s radosťou, ako asi vyzerá, mi dodala takú silu, akú som nikdy v živote nepocítila.

Dve vlnky vo vode a D. mi podáva poklad.

2:44 Chvíľočku plače, ten prvý nádych musí byť fakt sila! To je maličká Amálka. Neplačem, iba mi zvlhli oči, mám úsmev ako Julia Roberts. Do hodinky sa prisaje úplne samučká, potom porodím placentu, ktorú skontrolujeme. Všetko je v poriadku. Nechávame ju v spojení s maličkou. Pomaličky sa vďaka endorfínom zvládnem presunúť do postele a neviem sa vynadívať, ani zaspať od vytrženia, také neviniatko. “Spravím všetko pre to, aby som Ťa ochránila.”

Napísať komentár

Napíšte do políčka druhé písmeno slova jqyoe