Ako ocko dostal svoju Mišku

Miškin druhý pôrodný príbeh, rovnako dojímavý ako narodenie Alicky. Zapáľte si sviečky, pustite krásne mantry a začítajte sa.

Moje tretie tehotenstvo, tretie dieťa, o ktorom sme vždy vedeli, že raz bude.

A stalo sa... presnejšie stalo sa prvého mája v noci. Cítila som, že toto spojenie je niečím výnimočné, krásne a silné, plné života. Prinieslo k nám Mišičku, našu tretiu dcérku, ktorá mala dostať meno po mne, tak si to prial ocko a želania sa plnia!

Tehotenstvo s Miškou prebiehalo trošku náročnejšie ako pri prvých dvoch dcérkach. Na nevoľnosti som bola zvyknutá aj z predošlých tehotenstiev, ale fyzicky som bola veľmi vyčerpaná, unavená a to ovplyvňovalo aj moju náladu, bola som viac nervózna. Ale radosť z rastúceho bruška bola preveľká! Sestričky sa na bábätko veľmi tešili, Tamarka sa s bábom v brušku stále rozprávala, na čo bábätko neskôr začalo reagovať búrlivým kopkaním a pohybmi v mojom tele a Alicka bola moja dvorná masérka, každý večer mi olejčekom natierala rastúce bruško, hovorila, že ľúbi bábo a pusinkovala ma od rána do večera. Tieto naše chvíľky boli prekrásne. Ocko sa tešil, akoby sme čakali naše prvé dieťa.

Nemohla som sa dočkať Vianoc. V duchu a tisíckrát aj nahlas som si povedala, kiež by som rodila už na sviatky...Vianoce prišli, sviatky boli krásne, ale bez pôrodu, bola som v 37-38tt.

Na Silvestra a aj na Nový rok som cítila výrazných poslíčkov, ale to bolo všetko. 2.1.2017 sme išli na výlet na Žuhračku, pamätám si, že som sa šmykla na ľade a spadla som, stále som však nerodila :-D

Celý týždeň som cítila poslíčkov, počas dňa aj k večeru, ale nič pravidelné, žiaden odchod hlienovej zátky, ako som to mala pri druhom tehotenstve. Len som častejšie chodila na WC.

Stále som očakávala, že to bude ako druhý pôrod, ktorý tiež prebiehal doma. Bol veľmi rýchli, živelný. Čakala som preto, že teraz do tretice to bude opäť rýchlovka, smiali sme sa s mužom, že tretie porodím za pol hodinku!

Prišla nedeľa  8.1.2017, od rána som cítila poslíčkov, lepšie povedané nepretržitú „bolesť“, pocit v brušku aj v krížoch, často som chodila na veľkú potrebu a cítila som, že sa niečo bude diať. Cítila som, že je výnimočný deň, ja som sa cítila výnimočná, iná, všetko akoby bolo iné v ten deň. Varili sme spolu s mužom, pretože sme čakali v najbližších dňoch murárov – pri druhej dcérke bol počas pôrodu u nás opravár, tak prečo by teraz neboli u nás murári, smiali sme sa celú nedeľu. Mala som chuť spievať a tancovať, poobede som si pustila dokument - Orgazmický pôrod, ktorý deti s úžasom a perfektnými komentármi sledovali so mnou, keď sa rodilo dieťatko na obrazovke, plakala som od dojatia...cítila som, že ma to o chvíľu čaká, no zatiaľ som to tušila len podvedome. Na Mišku som sa veľmi tešila, občas som až mala pocit, že najviac. Myslím si, že ten pocit som mala preto, že viem, že je to zrejme už naše posledné dieťatko, i keď človek nikdy nevie, zatiaľ to takto cítim, že som naplnená a šťastná matka troch detí.

Večer sa ocko pobral do práce, lúčili sme sa s tým, že ak sa čokoľvek začne diať, tak mu zavolám a on hneď príde domov. S deťmi sme si na kuchynskom stole rozložili plastelínu a kým sa ony hrali, ja som si smskovala s kamarátkou o pôrode, či to už bude...po hre som všade povysávala drobné omrvinky zasušenej plastelíny a keďže som už asi 2 týždne mala neuveriteľnú potrebu hniezdiť a upratovať, tak som aj tento večer všetko upratala, umyla podlahy, vydrhla vaňu...

Všetko muselo byť čisté, pripravené na príchod nového človiečika...ako by na tom záležalo...

Večer sme si s deťmi pustili film, baby s veľkým záujmom sledovali film o dinosauroch a ja s nimi. Keď si mladšia dcérka pýtala vodu, vstala som, že jej idem po ňu a v tom ma veľmi silno pichlo v krčku maternice, zohla som sa od bolesti. Odkráčala som po vodu a potom na toaletu. Vyšla zo mňa krv a trošku vody, hlienu...RODÍM!!! Vzrušenie, triaška, až som sa spotila od vzrušenia...uvidím Mišku, už čoskoro tu bude ten malý kúsok z nás, čo sa má volať ako ja, s nami! Písala som priateľkám, milovaným ženám, aby na nás mysleli, modlili sa a posielali ženskú energiu a lásku k pôrodu. Potom som volala drahému, že už sa niečo začína diať, ale kontrakcie ešte nemám. Dohodli sme sa, že ak začnú, príde domov. Tak isto som informovala aj našu milú dulu, ženu, ktorá ma sprevádzala aj druhým pôrodom.

Bolo asi 22h keď som dievčatká uložila spať v spálni, kde majú pri nás svoju poschodovú posteľ. Z veľkej šatníkovej skrine v spálni som zložila nafúknutý pôrodný bazén a doteperila som ho do detskej izby, kde som chcela rodiť. Rozložila som na zem igelit a naň bazén, pripravila som hadicu, uteráky, sviečky, olejčeky, homeopatiká k pôrodu, deku, veci k podviazaniu pupočníka, zapla som si počítač a pustila som si hudbu k pôrodu a na detskú tabuľu som kriedou napísala afirmácie, ktoré som v tej chvíli cítila...všetko bolo pripravené. Sedela som na fitlopte, preciťovala veľmi jemné letmé pocity v brušku, všade bol pokoj, hudba hrala pokojne a ticho, bolo teplo, oheň v krbe praskal...všetko bolo tak, ako som si vysnívala.

Po polhodinke meditácie som sa odobrala do obývačky a ľahla som si na roztiahnutý gauč, myslela som si, že nezaspím od vzrušenia, ale zaspala som asi do polnoci, kedy prišiel domov môj milovaný muž, ktorý sa vraj už nedokázal na nič sústrediť a cítil potrebu ísť domov. Obaja sme si ešte ľahli spať. On v spálni k deťom, ja som chcela ostať sama v obývačke. Spala som asi do tretej, kedy ma zobudili už celkom zjavné jasné kontrakcie. Opäť som si pustila v detskej hudbu, zapálila sviečky a prechádzala som sa hore dole po dome, po izbičke, potom som volala dule, že ako sme na tom. Mali sme čas, všetko bolo také jemné až neskutočné. O 4 sa zobudila Alicka a teda ostal hore už aj ocko, pretože som si nebola istá, ako budem zvládať kontrakcie aj dcérku, ktorá odmietla ísť naspäť spinkať a chcela mi byť na rukách. Tak som si ju vzala na ruky, „posadila“ na veľké klesnuté bruško a prechádzala som sa s ňou po izbe a predýchavala kontrakcie. Keď už som ju nevládala, kľakla som si na zem a predýchavala...je až neuveriteľné, ako sa na mňa Alicka napojila...alebo uveriteľné? Narodila sa predsa doma, sme prepojené od prvej sekundy a ona aj teraz cítila, čo potrebujem. Bola ticho, nič nežiadala, len ma objímala, hladkala, veľakrát mi povedala, že ma ľúbi a pusinkovali sme sa. Moja malá žena, taká múdra, s toľkou láskou v očkách.

Myslela som aj na Tamarku, ktorá spinkala, chýbala mi tam. Mala som pocit, že sa s nimi lúčim, s nimi ako dvomi sestričkami - dcérkami a odteraz už budú tri.

Asi okolo 5 prišla dula, vypila som jej čaj, ktorý si uvarila :-D spievala s mojimi mantrami, ktoré nám hrali vkuse dookola, asi 8 piesní.

Niekedy medzi 6 a 7 ráno prišla moja milovaná priateľka, ktorá potom bola s babami a len sem tam ma prišla pozrieť, nikdy skoro nič nevravela, len sedela a podporovala ma pohľadom. Manžel je striedavo pri mne a pri Alicke. Keď je so mnou, objímame sa, bozkávame, plačeme, vyznávame si lásku a ja ju v srdci cítim tak silno, ako by to bolo prvýkrát! Kontrakcie v týchto chvíľach poriadne silnejú, dula vždy odíde, aby sme boli sami. Vtedy je to silné, ale keď muž odchádza za dcérkou, opäť to všetko zoslabne. Ako dážď, ktorý raz buráca a bubnuje na okná a o chvíľku len jemne popŕcha a steká po okne...pomaly napúšťame bazén.

Vychádza slniečko, je krásny zimný deň, 9.1.2017, pondelok. Dieťatko ešte stále v brušku, kontrakcie raz silné, raz jemnejšie, dlhé prestávky. Som unavená, už som v bazéne a mám mikro spánky. Pijem veľa vody. S príchodom muža všetko naberá na intenzite, s jeho odchodom to opäť spomaľuje, takto sa to strieda pár hodín. Už je hore aj Tamarenka, raňajkujú, hrajú sa, berú si z izby knižky a miznú za dverami. Pýtam sa, či je to v poriadku, že to ide takto pomaly, že sú kontrakcie také krátke a prestávky dlhé...? Dula ma uisťuje, že všetko prebieha krásne, bezpečne, že to robím výborne. Posiela za mnou muža a necháva nás samých, intenzita naberá na obrátkach, bozkávame sa, opäť plačem a ďakujem mu za dieťatko, on ďakuje mne...chvíľu stojím, potom opäť kľačím v bazéne, čupím, mením polohy, bolia ma nohy. Už som tam dlho. Muž neustále dolieva horúcu vodu, spievam si Gajatri mantru. Dula za mojím chrbtom prestala spievať, v duchu sa modlí...za nás, za našu ochranu a požehnanie...v tej chvíli cítim, ako sa dieťatko v brušku hýbe, silno sa odráža nôžkami a praskajú mi plodové obaly, nastala veľká úľava, opäť mi tečú slzy, tentokrát je to úľava, radosť...viem, že teraz to už pôjde...cítim, že telo tlačí, dieťatko chce už ísť von...tlačím ako levica, ručím a pretláčam jednou rukou môjho muža, ktorý sa nestačí čudovať, kde sa vo mne berie toľká sila...vidí príchod Miškinej hlávky, ja ju hladkám, tento pocit si chcem pamätať navždy...tá malá mäkká hlavička v mojom lone, ktorá sa vrtí, aby sa dostala von, to je zázrak! O chvíľku vychádza telíčko, trvá jej to trošku dlhšie, pretože ide von trošku „krivo“, v tej chvíli, ako ju pod vodou dula chytá, vbiehajú baby aj s priateľkou do izby a rovno sa vítajú so sestričkou! Obrovská radosť, úľava, vďačnosť! Je 10:29 a už sme piati! Deti sa dotýkajú Mišky, pusinkujú ju, vítajú. Pýtajú sa, čo to má na telíčku, rozprávame sa.

Po chvíľke sa rodí placenta a ja mám chuť rýchlo sa presunúť z bazéna, pretože mi je chladno, chcem si ľahnúť a prikryť sa aj s Miškou. Ďalej sa dejú pre nás bežné veci...bábätko sa priplazí k prsníku, saje, ja dostávam papať tiež, deti pobehujú okolo. Dula ma kontroluje zospodu pohľadom, minimálne zranenie, slabé krvácanie, všetko OK. Ja sa cítim výborne, ale unavená, bola to dlhá noc aj ráno...

Dula aj priateľka odchádzajú, my sa tešíme z malej...potom muž upratuje bazén, všetci si líhame do spálne spolu do veľkej postele a spíme až do tmy...všetci spolu...

Bezprostredne po pôrode som si hovorila, že to bolo náročné a dlhé, vôbec som nečakala 7,5 hodinový pôrod! Tento príbeh píšem niečo vyše 2 mesiace po pôrode a s odstupom času si uvedomujem súvislosti...vždy som žasla nad príbehmi, kde rodiace ženy stíhali meniť polohy, mať zapálené sviečky, hudbu...moje prvé dva pôrody boli veľmi rýchle, cca za 3 hodinky bolo v oboch prípadoch po všetkom a ja som ani nepomyslela na hudbu, sviečky. Druhý pôrod prebiehal doma a bol rýchly a veľmi živelný, v tom zmysle, že som absolútne nepremýšľala, bola som tak úžasne mimo tohto sveta, ako rodiaca žena má byť...teraz som bola „pri vedomí“ asi až príliš, preto som všetko vnímala tak rozumovo. Až dnes chápem, aký dar mi Miška priniesla. Dala mi to, o čom som snívala. Pôrod, počas ktorého som stihla mať zapálené sviečky, počúvať hudbu, prechádzať sa a meniť polohy, mojkať sa s mužom, mať pri tom deti...a zároveň išla von pomaly, pretože nebola v brušku v úplne dokonalej polohe, dala čas sebe aj mne, aby pôrod bol pre obe bezpečný a krásny zážitok. Ďakujem ti, múdre dieťa! Ďakujem prírode, aká je dokonalá a že myslí naozaj na všetko!

Ďakujem za tento tretí zázrak v mojom živote, ďakujem za muža, ktorý je so mnou na mojej ceste a za každých okolností stojíme jeden pri druhom. Ďakujem za ženy, ktoré som v živote stretla a veľa sa od nich učím a ĎAKUJEM za tie tri malé zázraky, ktoré dávajú nášmu bytiu veľký zmysel. Vďaka nim som, kto som.