Ako Eli vykukla na tento svet

žiadne komentáre

Slovami sa nedá opísať, aké je to krásne... v akej láske si tieto dni lietam. Bola to obrovská cesta, ktorú sme nakoniec úspešne zvládli.

Môj prvý pôrod nedopadol úplne podľa mojich predstáv a veľmi dlho som sa s nemocničným zážitkom vysporadúvala a aj stále vysporadúvam. Pripravovala som sa na neho, mala pôrodny plán, dulu... nuž bolo to tak, ako malo byť. Veľkou oporou mi bol muž, ktorý to všetko videl a prežíval so mnou. Nikdy predtým som v nemocnici nebola a veľmi sa ma dotklo, ako so mnou zaobchádzali. Na nič sa ma nepýtali, rovno konali podľa ich úžasných metód. Nástrih mi urobili nie počas kontrakcií, živo si pamätám, ako som kričala: “prosím nie, prosím nie, strašne to bolí!” Plakala som... Najväčšou ranou bolo, že nechceli počkať, kým vyjde placenta, lebo bola jemná (dcérka mala len jednu pupočníkovú cievu). Pani doktorka mi dala na vyber, že mi ju buď vyberie nasilu, alebo ma uspia... Bola som tak vyčerpaná z toho cirkusu, že som si vybrala druhú možnosť. S mojou dcérkou sme sa videli až ráno a viem, že to zanechalo obrovskú stopu nie len na nej, ale aj na mne. Naše puto bolo prerušené. Celkovo bol pre mňa veľký skok prejsť z dievčaťa na ženu, matku. Ešte stále sa učím a rastiem, ale momentálne sa už cítim omnoho silnejšia ako kedysi.

Povedala som si, že ak raz budeme mať druhé bábo, asi by som uvažovala o domácom pôrode. A tak sa aj stalo. Začala som si zisťovať informácie ohľadom domácich pôrodov a zoznámila sa s jednou milou žienkou, ktorá rodila doma nie tak dávno. Bola som ňou unesená, ako z nej sršala energia, keď o svojom pôrode rozprávala. Stretávali sme sa viac a stále o tom rozprávali. Povedala mi o rôznych pôrodných asistentkách a dulách, ktoré sú tuto v okolí, a že by sme sa s nimi stretli. Zhodou okolností na moje narodky sa robilo u nás v Materskom centre posedenie o domácich pôrodoch a prišla tam aj jedna sprievodkyňa pôrodmi (SP). Nepotrebovala som už stretko s nikým. Moje dieťa si vybralo. Bol tam s nami aj môj partner a tiež mal veľmi dobrý pocit. Bola som vďačná za to, že tam bol a vo všetkom ma podporoval. Začala som sa teda pripravovať. Veľmi veľa som si čistila emócie z predchádzajúceho pôrodu, strachy z pôrodu a všetko okolo toho. Spájala som sa s bábätkom, cvičila tanec maternice a rôzne iné. Dokonca mi jedna lektorka povedala, že na pôrod doma nemám, čo ma rozhodilo, ale môj muž ma opäť z toho vytiahol. Podporil ma, že som úžasná a silná a že to zvládneme spolu. Veľa som si maľovala a riešila si takto strachy. Chodila som do prírody, spájala sa s Božskou Matkou a prosila ju o silu. Neskutočne mi to robilo dobre, stále sa mi otvárali a prichádzali rôzne skúšky, ktoré som cítila, že pred pôrodom si ich musím spracovať. Napríklad poslať do čerta môjho gynekológa...

Bola som tak nastavená, že keby niečo, pôjdeme do nemocnice. Nechcela som sa zubami nechtami držať toho, že budem rodiť len doma. Urobili sme pôrodný plán, všetko si poprecházali aj s partnerom, nech je v obraze, a asi na druhý deň sme sa šli pozrieť do nemocnice, kde sa staršia dcéra narodila a kde by som keď tak aj teraz išla. Ufff.... to bol ťažký oriešok. Nechcelo sa mi tam ísť. Bolelo ma celé brucho..Primár ma s pôrodným plánom vysmial a odchádzala som domov s plačom. Môj domček z karát sa rozpadol a mala som pocit, že všetko, na čom som toľko pracovala, je preč. Plakala som celou cestu a ani som o tom nemohla rozprávať. Bola to moja posledná skúška.

Prišiel deň D. Bola noc a staršia dcéra ani za nič spať, druhá v bruchu párty na plné pecky, cítila som, že už je to blízko. Zobudila som sa asi okolo polnoci na to, že mám mokro na nohavičkách. Zátka odišla. Išla som na wc a celá sa roztriasla. Už je to tu... klepalo ma. Chytala ma panika.. Bože už je to fakt tu. Išla som do izby, nadýchla sa levandulového eo a uvoľnila. V tom mi hneď odišla voda a bola som si naozaj istá, že je to tu. Panika vo mne ešte viac stúpla... zobudila sa mi dcéra, chlap tiež a len na mňa s úsmevom pozrel, že: “To už? Jeeeej... “ to ma tak upokojilo, zavolala som teda obom mojim žienkam a skúsila som si ešte ľahnúť. Žiaľ bez úspechu, nemohla som spať. Ležala som v obývačke na gauči a premýšľala som o tom, kedy asi budem držať malinkú v náručí. Asi o 3 ráno mi začali silnejšie kontrakcie, ale stále boli nepravidelné. O siedmej boli všetci hore aj dcéra a tá bola strašne hlučná. Prišli už obe moje žienky (kamarátka, čo sme sa spoznali a aj ona rodila doma a SP, ktorú si vybrala prdka v bruchu). Kontrakcie prestali. Bolo to, akoby sa more ukľudnilo. Rozhodla som sa, že dcérka pôjde s tatikom von, aj keď som pôvodne chcela, aby sme všetci boli spolu. Odišli a mne sa to opäť pohlo. Mala som obrovské bolesti v krížoch, ktoré mi pomáhali rozmasírovať. Uvolňovala som sa, ale bola som unavená kvôli tej prebdenej noci. Trochu som si pospala, napapala a šla do sprchy. Bolo mi tam fajn a darilo sa mi uvoľňovať sa. Veľmi mi pomáhalo v sprche tancovať s panvou a vzdychať pri tom. Keď som vyšla, povedala som si, že sa presunieme do obývačky a že je koniec oddychovania. Všetci sme sa nejako prirodzene zvalili do gauča a driemkali. Bolo mi tak príjemne... nechávala som sa len unášať vlnami, ktoré boli prirodzené a dali sa v pohode predýchať. To už bolo asi 12 hodín poobede. Išla som k oknu a opretá o parapet som si predýchavala kontrakcie. Krúžila som panvou a volala Elisabeth, že môže prísť a je tu vítaná. Bolo krásne počasie. Tatry z okna boli ako obrovské matky, ktoré na mňa pozerajú a dodávajú mi svoju silu, ktorú som tak potrebovala. Cítila som, že som sa prepojila s Božskou Matkou. Na našej nástenke som si zrazu všimla moje afirmácie a to mi tiež veľmi dodalo energiu. Išla som potom do spálne a tam kľačala na vankúši, ale stále som nemala pocit, že už ide do tuhého. Potom som šla zase na wc a tam som cítila, že sa to konečne pohýňa. SP mi nádherne spievala a ja som si spievala s ňou. Bolo to ako jedna veľká ceremónia. Obe sme spolu volali moju Eli. Stále mi vŕtalo hlavou, kedy to už príde, prišlo mi, že to trvá dlho. Cítila som, že sa otváram ako kvet, že to pomaličky prichádza. SP povedala, že ešte pred hlavičkou mám vačok, ktorý musí najprv von a potom pôjde dolu hlavička. Začalo to trochu stáť a ja už som bola fakt vysilená. Nepostupovalo to, mala som pocity, že to nedám. Sranda, že ani raz mi neprišla myšlienka na nemocnicu. Bola som zúfalá, všetko ma bolelo a každá poloha mi bola nepríjemná. Rozhodla som sa ísť do sprchy, no nakoniec som nejako inštinktívne vošla do vane, lebo mi počas tehotenstva robila veľmi dobre, a že možno si v nej budem vedieť aj čupnuť, aby šiel vačok von. Nebolo mi tam príjemne... nevedela som sa uložiť, všetko ma tak strašne bolelo (telo). Potom mi SP zdvihla jednu nohu a bolo to taaaaak uvoľňujúce. Aspoň trochu som si vydýchla, konečne. To bola tak obrovská úľava.. Prišla kontrakcia a vačok vyšiel von, hurá! Pri ďalšej sa začala driapať von hlavička a mňa bolela hrádza. Blok z predchádzajúceho nástrihu išiel von mojim srdcervúcim krikom. Zvíjala som sa a chytala sa za to miesto, vzlykala. Plakala som, ako to len šlo. Celé tehotenstvo som cítila na ňu tlak a počítala som s tým, že sa pravdepodobne roztrhne to miesto, kde ma zašili. Aj sa natrhla. Obe nohy som mala tak nejak prirodzene hore a tlačila som, ako som cítila, až vypukla von hlavička. Ach, na ten moment nikdy nezabudnem. Vlasatá, príjemná hlavička. Bože, úplne úchvatná..Cítila som, ako sa mece a chce von. Chvíľku som mala čas opäť si oddýchnuť. Prišla kontrakcia a bola von celá, na mne, moja dokonalá bytosť. Nedokážem opísať ten pocit, ktorý som pri tom zažila... toľko lásky, vďačnosti, šťastia, požehnania.. rozplakala som sa. Revala som ako malá, Eli so mnou, a ďakovala všetkým, ktorí pri mne stáli a verili mi. Zvládli sme to!

O pár minút mi úplne jemne a prirodzene vyšla placenta. Hladkala som ju a bola v úžase, akú silu má, aká je príjemná, čistá, posvätná. Presunuli sme sa spokojne do spálne. Božský pocit ľahnúť si v kľude na svoju vlastnú posteľ. Nikto mi malú neberie na žiadne merania. Celý čas spolu.. len ja a ona. Tak obrovské puto medzi nami vzniklo. Sama sa prisala na prsník, placenta bola celý čas pri nás a až večer sme šnúru odstrihli. Keď prišla staršia dcérka s mužom, okamžite ju začala hladkať a povedala jej: “Ahoj, ja som Olila (Olivia)”. Bolo to tak nádherné a dojemné.. Každému prajem takýto zážitok. Pôrod je dôležitá udalosť, ktorá sa odzrkadľuje v našom celom živote. Kiež by tomu viac rozumeli aj v zdravotníctve a nechali viac na nás rodiacich. Každá žena má v sebe tú silu a dokáže porodiť svoje dieťa.

Chcem poďakovať mojim dvom Anjelom, ktoré boli celou touto cestou pri mne a podporovali ma. Naša cesta s Eli pôrodom len začína a som šťastná, že si ho vybrala doma. Som vďačná aj Olívii, ktorá sa narodila v nemocnici a bez nej by som o domácom pôrode asi neuvažovala.

Elisabeth vykukla na tento svet 26.9.2018 o 15:44. Som na seba hrdá a aj na to, že mám domorodeniatko. Bolo to moje najlepšie rozhodnutie v živote.

Napísať komentár

Napíšte do políčka posledné písmeno slova szxlhh